RTSK 24 : Moje prvé ultra (ne)preteky

RTSK24 - Moje prvé ultra (ne)preteky

Jeden fotograf, ktorý dokumentoval najdrsnejšie európske ultrapreteky Transcontinental race rozdelil účastníkov do dvoch kategórií. Básnici a vedci. Jedna skupina si vychutnáva výhľady. Zastavujú, fotografujú a po zdolaní kopca si ten moment užijú. Tá druhá má naplánované jedlo, trasu, zastávky do posledného detailu. Každá stratená minúta im pridá vrásku na tvári. Ja som po Race through Slovakia (RTSK) zistil, že som v tíme básnikov 🙂

Nultý ročník RTSK som nestihol

Cyklistické vytrvalostné preteky RTSK som silno vnímal už minulý rok. Začiatkom neho som sa však s dlhšími trasami len zoznamoval. Padli prvé 200 km výjazdy do Budapešti, 300 km okolo Neusiedler atď. Stále to bolo skôr o dlhých vzdialenostiach s minimálnym prevýšením. Uvedomoval som si, že toto by mi po prvom dni na RTSK zlomilo väz. A tak som len s rešpektom a obdivom sledoval pretekárov, ako sa vysporiadavajú s dažďom, hmlou, Kojšovskou hoľou a nedostatkom spánku. 

Pripraveným šťastie praje

Ani som nezaregistroval, kedy sa pre mňa skončila cyklistická sezóna 23 a začala sa nová. Počasie prialo, zimné veci som si nakúpil, tak som sa na prelome rokov len tak prebicykloval do kapitoly 24. Na RTSK som sa prihlásil hneď, ako to bolo možné. Nech mám motiváciu. Do výjazdov som pridával výškové metre. Už to nebolo o hrádzi, ale o Strmine, Bielom Kríži, Troch kamenných kopcoch a Troch Brestoch. Natrénované bolo, no aj tak som mal zo samotných pretekov obrovský rešpekt a zmiešané pocity. Neskutočne som sa na jednej strane tešil, no na druhej na mňa v predstavách číhali tma, zima, zlé počasie a otázka nocľahov. Nikdy som nebol extradobrodružný typ, no cyklistika ma nasmerovala k takýmto výzvam. Tak reku, prijímam 🙂

Balím, balíš, balíme

Krátko po registrácii som si urobil excelovskú tabuľku, kde som si postupne dopĺňal obsah batožiny a odškrtával veci, ktoré som už mal nachystané. Napriek tomu som ale mal pocit, že som toho musel na poslednú chvíľu riešiť dosť. Teraz by som veľa vecí urobil inak. Napr. som si v hodine dvanástej zmyslel, že by bolo dobré mať aj aerobars, nech si ruky oddýchnu zmenou polohy. Tak som si požičal od kamaráta – triatlonistu – časovkárske nadstavce. Chyba. Boli príliš úzke. Veľmi som si na nich teda neoddýchol. Slúžili skôr na uchytenie spacáku (ten som tiež nepoužil, ale o tom neskôr). Celý bajk mal plne naložený asi 20 kg. Veľa? Málo? Vedel by som to do budúcna určite okresať, ale väčšinu vecí som využil a ani som žiadne jedlo nepriniesol domov.

RTSK - čo si zabaliť

No poďme už pretekať

Týždeň pred pretekmi som si dal od točenia do pedálov pokoj, nech mi chutí. Adrenalín s blížiacim sa štartom bol citeľný. Bál som sa hlavne, aby som sa noc pred inkriminovaným sobotným ránom poriadne vyspal, a to sa mi ako tak podarilo. Do Isadore hubu som prišiel cca 6:45, nasal atmosféru, porozprával sa s kamarátom Mirom, ktorý išiel tiež solo, nastavil Garmin a ideme na to.

Deň prvý: Soláň

Pelotón čudne nabalených podivínov na bicykloch sa pohol o 7:00, premotkal sa prázdnymi ulicami Bratislavy a od Zajacov sa vyrazilo na Biely kríž už bez doprovodu polície. Segment Zajace – BK mám rád. Chodím ho často a je to taký môj ukazovateľ kondície. Favoriti závodu ho vyleteli s naloženými bajkami za 19 minút. Ja tento čas aktuálne nedosiahnem, ani s “prázdnym” bicyklom, ale všetko raz príde. Dúfam.

Prvé km som dôverne poznal, na Košarisko som si to pustil dole kopcom a začal som si užívať jazdu 20 kg bicykla dole svahom. Držal som sa vpredu, stretával som známe tváre bratislavských cyklistických kruhov. Ja ako štvorročný nadšenec cyklistiky medzi nimi. Nem zlé.

RTSK24-prvý defekt

Prvý defekt

Prvá facka ma ale čakala za rohom. Vstúpil som do vojenských lesov, rýchlosť sťa pretekár na Babette, prvý oceľový žľab skrz cestu a bum. Defekt na zadnom kolese, na duši jazva 1 cm a na tej gumenej tiež. Takže hneď po 40 km výmena. V zálohe som mal duše dve, takže mi na zvyšných 900 km ostala už len jedna + nejaká tá neistá lepiaca sada. Výborný vstup do pretekov.

Menil som to odpovedajúc na otázky ostatných: V pohode? Máš všetko? Treba pomôcť? Ajaj, defekt, čo? Zdržalo ma to tak na 20 minút, a tak som tými peknými, ale časom na nervy lezúcimi borovicovými lesmi šiel úplne sám. Ale veď o tom to malo byť, tak čo sa sťažujem.

RTSK - cesta pred nami

Segment sa skončil pred Mikulášovom a pretekári mali prvú dilemu. Ísť na Senicu alebo na Cerovú. Ja som zvolil alternatívu B. Prvú trasu som poznal a nechcelo sa mi pokračovať borovicovými zákutiami s drsným asfaltom. Tak som nabral smer Prievaly a Brezová pod Bradlom. Pár km navyše, ale ušetril som trochu výškových metrov. V diaľke sa na mňa vyškieral vysielač na Veľkej Javorine a ja som vedel, že toto stúpanie po kopaničiarskych brdkoch v nohách nebude zadarmo.

Základ je pravidelne tankovať

Na pumpe v Brezovej som mal prvú plánovanú zastávku, natlačil som do seba dva hot dogy, zapil colou a hor sa na vážnu debatu s Džavorinou. Kopec je to jeden z tých nepríjemnejších. Na siedmich kilometroch priemerne 7% stúpanie, takže na oddych veľa priestoru nie je.

Načerpanie energie na pumpe

Navyše sa zrazu brutálne oteplilo. Myslím, že toto bola najteplejšia chvíľa tohto roka, ale kopec som zvládol relatívne v pohode. Pomohlo spomínané jedlo na pumpe a dostatok vody v bidónoch. Na kopci som sa dlho nezdržiaval, dal som si kofolu s Marošom a Maťom, ktorí išli 650 km ako pár a prášil som ďalej.

Pred sebou som mal najrovinatejší úsek celých pretekov. Vážsku cyklomagistrálu až do Nemšovej. Išiel som ju po prvý raz a musím povedať, že som ani len netušil, ako to v okolí Trenčína žije cyklistikou. Úplná paráda. V jednom bufete som si dal sendvič, kávu, doplnil vodu a poďme ďalej.

Okolo Púchova to už bolo bez cyklotrás a v premávke, ale čoskoro prišli Lazy pod Makytou a tam bola doprava minimálna. Začalo sa druhé stúpanie dňa – Kohútka. Nemal som v hlave žiadny plán, kam to prvý deň potiahnuť. Nevedel som, kde budem spať a či nepôjdem celú noc. Toto moje telo ešte nezažilo, plánovanie dopredu teda nemalo zmysel.

Prvá noc

Na Kohútku som sa vyštveral ešte za svetla. Hore na chate som si dal krátku pauzu a pri zjazde dole na českej strane sa už začalo stmievať a zozimnievať. Poobliekal som si všetko, čo som mal a poď do neznáma. Vo Veľkých Karloviciach som už okolo 21:15 stúpal na Soláň a začal som so svojím mozgom viesť diskusie na tému: Čo dnes s tebou bude, František? Stráviš premiérovo noc sám vonku v spacáku a zime? Napokon som sa rozhodol na základe týchto argumentov: sú to moje premiérové ultra preteky, ešte cca 700 km predo mnou, preto je potrebné sa aspoň na chvíľu vyspať ako človek.

Po ďalšie, budem spať v teple a pod strechou! Cez mapy.cz som pozrel upytovania v okolí a s malou dušičkou (nie s Majkom Spiritom) som zavolal do Penziónu Lúka. Pani už asi v pyžame povedala, že “jako jó, přijďte, ale snídani vám už neudělám”. Tak som nocoval na Soláni. Rýchla sprcha a spánok. Teda, ak je spánok to, že zaspať neviete, potom na chvíľu zadriemete, potom sa spotíte ako po paralene a o druhej ráno pozeráte s vypúlenými očami na plafón. Vedel som, že toto bolo z hibernácie na túto noc všetko. Pobalil som sa, obliekol a o 2:30 som už bol opäť na cestách. 

Deň druhý: Veľký Lipník

Vyrazil som proti noci smer Pustevny. Vôbec som nevedel, ako toto stúpanie bude vyzerať. No niekedy je nevedomosť oslobodzujúca, všakže. Tak som si v noci o tretej ťapkal v lese na neistej úzkej ceste 13 kilometrov. Na Pustevnách bola tiež ešte tma, takže som mravenčiu prácu architekta Jurkoviča veľmi nenavnímal. Nabudúce.

Druhý deň na RTSK24

Zjazd dole bol hrozný. Brutálna zima, ja naobliekaný, ale vyklepalo ma dosýta. Moja oáza bola benzínka v Bečve. Pumpár mi urobil čaj, odhovoril ma od Panini (“prý jsou to mrazení sračky a radeji mi udělá sendvič”). Núkal mi dokonca aj svoj obed, ale to som noblesne odmietol. Musel som vyzerať ako Nastenka z Mrázika, keď sa tak postaral.

V každom prípade pomohlo a ďalšie dve stúpania v Beskydách som zvládol v pohode. Ono sa totiž parkúr volal Pustevny, ale organizátori nás povláčili hore – dole kopcami ako na húsenkovej dráhe. Špeciálne som preciťoval ten gravel zjazd a následnú asfaltku s frekvenciou kovových žľabov na každých piatich metroch.

Never svojim predstavám

Moja duša v kapsičke na náradie sa stihla v tom čase pomodliť svätý ruženec. Našťastie,  kolesá to ustáli a nasledovala vyhliadková jazda kopírujúca breh vodnej nádrže Šance. Teda, ako romantická jazda to vyzeralo na mape. Predstavoval som si cyklocestu pri vodičke ako na Seneckých jazerách. Ha ha haaaaa. Cesta bola pri jazere, ale 100 metrov nad ním vertikálne. V lese. A samé brdky. Hore-dole cucajúc posledné zvyšky môjho života.

Po tejto eskapáde som si na 15 minút ľahol na jednej autobusovej zastávke a po sieste som stretol pretekára Peťa. S ním som prekonal stúpanie na hraničný prechod Klokočov, a potom sme sa chtiac-nechtiac stretávali až do cieľa. Nebolo to žiadne premyslené draftovanie, my sme proste mali nejak rovnako nastavené všetky cykly a procesy :D.

V Turzovke sme vyjedli malé potraviny, kde už aj tak nič nemali a ja som potom o pár metrov ďalej uvidel Slovnaftku a Lidl. Tam by som mal asi trošku väčší výber, ale čo už. Taký je fodbal. Teraz prichádza časť, kde som mal najväčšiu a asi jedinú krízu. Bolel ma zadok a chodidlá. Palec na ľavej nohe mi stŕpol ešte počas Race through Bratislavský kraj a stále nie je stopercentný. Odvtedy som vymenil tretry a je to už lepšie. Stále v ňom však nemám dokonalý cit. Kríza prišla na peknej cyklotrase v okolí Starej Bystrice. Bola to rovinka, ale mám pocit, že predsa len tá cesta išla stále trochu do kopca. Do ksichtu mi navyše fúkal nenápadný vetrík.

Ťahal som sa rýchlosťou 20 km za hodinu. Vždy, keď som videl pred sebou rodinku s deťmi na bicykloch, musel som si v hlave vymyslieť dokonalú stratégiu, ako na nich uskutočniť predbiehací manéver. Skrátka, slimák numero uno.

Konečne bufet

Po veľkom trápení a suchotách sa predo mnou objavil bufet. Áno. Konečne. Spomenul som si na životnú filozofiu ultra cyklistu Laca B. a v bufete som si intravenózne aplikoval 500 ml Svijany 11. To ma nakoplo. Kríza zažehnaná, až kým sa predo mňa nepostavilo stúpanie na Mrvovu Kykulu. Jednoducho tá cesta z Vychylovky do Oravskej Lesnej, ktorá je, čo sa stúpania týka, veľmi hnusná.

Navyše, opäť teplo, obed, takže také malé dežavú z Veľkej Javoriny. Ale vyťapkal som sa až hore. V zjazde by ma nezastavila ani poľská colnica. Dzien dobry! V Novom Targu bola búrka, ale ja som prišiel tesne po nej. Cesty mokré, ale výborný vzduch, všetko krásne zelené a veľmi pekné cyklotrasy popri rieke.

Po daždi na RTSK24

Tento úsek som si veľmi užíval. Bol som dosť premočený z vody fŕkajúcej zdola, tak som sa rozhodol zajednať si ubytovanie číslo dva. Voľba padla na Veľký Lipník v Pieninách. O motiváciu som mal teda postarané, potreboval som sa tam dostať do 21:00. Nech stihnem otvorenú kuchyňu a môžem si dať pizzu.

Szczawnicu a Lesnicu som preto rýchlo preletel, čo ma aj trochu mrzelo. Je to totiž krásny kus poľsko-slovenského pohraničia. Za Lesnicou posledné stúpanie dňa, ubytko, natlačil som do seba jeden a pol pizze. Zistil som, že v penzióne sú so mnou ďalšie dve pretekárky – Barbora a Andrea. Vymenili sme si dojmy a potom scenár rovnaký ako prvú noc.

Pseudospánok navyše teraz okorenený aj nejakou alkoholickou drámou personálu v noci na chodbe :/. Okolo štvrtej som sa teda začal baliť a vyrazil som na najkrajšiu, ale aj najťažšiu časť pretekov od Levočských vrchov až po Muráň. Taký bol môj cieľ.

Deň tretí: Heľpa

Ešte za tmy som sa preštrikoval stúpaním z Haligoviec do Toporca a potom cez Jurské a Ihľany do Levočských vrchov. Príroda je tu krásna, no podmienky na život veľmi drsné a smutné. Veľký rešpekt všetkým ľuďom, ktorí sa tu boria s každodennými starosťami. No späť k trase.

Nasledovali Levočáky – divočáky. Na začiatok ma pozdravili tri srny veľké ako dostihové kone a potom ma privítal asfalt. Teda asfalt to bol možno v roku 1947, teraz to bolo niečo neopísateľné. Napriek tomu stúpanie pekné, tiahle, strmé až na konci. Zjazd nebol za odmenu, no išiel som opatrne a pomaly. Duša v kapse ma poklepala po ramene a pripomenula sa. Ja som si v tej chvíli spomenul na upozornenia Miša Dobiša, ktorý tu stratil svetlo a fľašu.

V Levočských vrchoch

Hlavou mi preblesla myšlienka: Bože, ako to mohol stratiť, veď ja idem pomaly, dávam pozor a nič sa nemôže stať. A v tom, bum. Držiak na predné svetlo (na ktorom som v tej chvíli chvalabohu svetlo nemal) sa mi zlomil a odpadol. Priniesla mi ho lovkyňa srniek Kika, s ktorou som sa v Levočských vrchoch stretol. Tak ako s Peťom sme sa na trati často míňali. Prečo lovkyňa srniek? Dozviete sa neskôr.

Defekt číslo dva

Po zlomení držiaka prišiel asi 500 metrov na to defekt. Druhý na trati. A ak rátate správne, tak by vám malo vyjsť po oprave číslo 0 rezervných duši. Nadával som veľmi, teatrálne a nahlas, keď som tam v strede ničoho šibrinkoval s montpákami. Ale ideme ďalej.

Prešiel som okolo Levoče, zastavil sa na pumpe, doplnil zásoby, prezliekol sa. Samozrejme som sa opäť stretol s Peťom a pokračoval som v jazde. Nasledovalo stúpanie na Kopanec, teda trasa Podlesok – Stratená, resp. Vernár z Wishu.

Cestou cez Slovenský raj

Tam mi to celkom chutilo, trasa pekná, kľukatá, sem tam prešlo auto alebo turista. Nasledoval Stratenský kaňon, krásny to kút Slovenska. Špacírka Slovenským rajom, to je veru raj doslova. Len tie služby… 🙁 V pondelok zatvorené, otvárame o 14:47, otvorené máme, len keď mesiac vstúpi do splnu a vietor bude duť severozápadne v pravidelných intervaloch. Ľudia takto ten turizmus nevybudujeme!

Passo della Úhorná

V Hnilčíku bola ale výborná reštaurácia. Menu za 5,50 (za to si v BA v Yeme kúpiš akurát papierovú tašku na zabalenie kváskového tekvicového chlebíka na splátky). Čašník bol hotový z toho, na čom sa zúčastňujem. Keď som mu povedal, že víťaz Robert je už v cieli a že to dal bez spánku za 39 hodín, tak to sa už čašník hodil do módu TA3 – bez komentára.

Mne konečne teplé a normálne jedlo urobilo neskutočne dobre. Vystrelilo ma to skrz nálepkovské brazílske slumy až do Smolníka. Tam sa ako na zavolanie zjavil Peťo a Passo della Úhorná sme dali spolu. Parádne stúpanie, ak by som to videl na fotkách, povedal by som, že je to fotené v Lichtenštajnsku alebo vo Švajčiarsku. Wau. Určite sa sem vrátim.

Oprava druhého defektu

V Krásnohorskom Podhradí som sa opäť poradil sám so sebou. Je 16:00, čo so životom? Muráň bol príliš slabá výzva. Skúsim to potiahnuť aspoň do Heľpy. Zavolal som tam do jedného penziónu. Mali plno. Zavolal som to druhého. Prerábali. Ale vesmír sa spojil.

Pani z penziónu, ktorý prerábali, sa rozhodla, že ma nenechá spať vonku. Obvolala kamky z Heľpy a vybavila mi ubytko v miestnej pizzerii. Tam sa nachádzal apartmán za 25 eur len pre mňa. Takže, cieľ som mal, už len zapnúť motor a dostať sa tam do 21:00.

Cez Gemer na Muráň a stále ďalej

Preletel som ďalšími hladovými dolinami. Rožňava, Jelšava, Revúca. Silné obrázky pred očami. Krásny, no drsný kraj, resp. kras. Zastal som v Revúcej na pumpe, doplnil som zásoby a popri tom, ako som žral gumených medvedíkov a zapíjal ich redbullom (odporúča 9 z 10 diabetológov), som videl Tomáša a.k.a. feral fixed, ako fujazdí smer Muráň.

Hovorím si, zavesím sa zaňho a v medveďom hoode na Muráni sa nebudem cítiť osamelo. Tomáš je ale “starý” pretekár, zobral to ako výzvu a na muránskom stúpaní do toho dupal ako Armstrongovi domestici v časoch najväčšej slávy. Inak, toto stúpanie bolo hrozné. Stále 10%, nepovolilo to ani sekundu na tých 4 kilometroch.

Tomáš si počas zjazdu odskočil a niekde pri Červenej Skale som ho dobehol. Pýtam sa, či to chce potiahnuť až do cieľa. Odpovedal veľmi diplomaticky, že uvidí. Asi nechcel prezrádzať taktiku, no nevedel, že ja som básnik a nie vedec, a do cieľa sa až tak neponáhľam :D. Tak si v duchu hovorím, keď pretekáš, tak ťa aspoň trošku potiahnem.

Tak som až do Heľpy išiel bomby a on ako kliešť za mnou. Po niekoľkokilometrovej naháňačke som pred Heľpou spomalil a povedal, že tu je môj pit stop. Tak sme sa rozlúčili, no videl som na ňom sklamanie, že by si ešte zazávodil. Nabudúce. Prišiel som na ubytko 20:50. Klasika sprcha – sušenie vecí, spánok. Ale teraz prišla novinka. Triaška. Neskutočne so mnou začalo lomcovať, no nejak to ustálo, zaspal som a zobudil som sa celý prepotený okolo 4:00 s vidinou, že ideme do grand finále!

Deň štvrtý: Šachtičky

Pred cestou som mrkol mapku na kontrolu spolubojovníkov. Zistil som, že Peťo spal na futbalovom štadióne v Heľpe. Keby ten vedel, že som mal apartmán so siedmimi postelami 😀 Kika predo mnou na ceste, baby z penziónu vo Veľkom Lipníku nocovali pred stúpaním na Muráň. Tomáš si asi tiež niekde cestou zdriemol. Tak som teda vyrazil ešte za tmy.

V Brezne som si dal na pumpe nad ránom kávu a croissanty. Chcel som iné pečivo, no pani mi odmietla predať to, čo mala vystavené na pulte. Vraj je to už dvojdňové, tvrdé ako kameň. V tej chvíli začalo pršať. Trvalo to asi päť minút. Počkal som na pumpe pod strechou a potom vyrazil.

Okrem ubytka som mal šťastie aj na počasie. Počas celých pretekov na mňa spadlo dokopy asi 45 kvapiek. Ktovie, čo by s mojou morálkou urobil vytrvalý dážď.

Čakalo ma predposledné vážne stúpanie pred cieľom. Sedlo Tlstý Javor z Čierneho Balogu. Bol som ešte za Breznom, keď sa z hmly a pološera vynorila postava. Bola to vysmiata Kika. Vždy, keď som ju stretol, tak sa usmievala a bolo to tak aj teraz. V jednej ruke držala bicykel, v druhej na polovicu zlomené predné koleso. Kráčala dole do Brezna.

Hovorí: “Zrazila som sa so srnkou, doteraz neviem ako. Mám doudieraný chrbát, idem do mesta zistiť, či tam budú mať nové koleso a budem pokračovať ďalej.” Pamätáte si na pomenovanie “lovkyňa srniek”, však? Tak vysvetlenie už máte :).

Ja som sa zmohol len na: “Wau, drž sa teda”. Kika mimochodom koleso zohnala a preteky dokončila. Neskutočný klobúk dole.

Takéto problémy som síce nemal, no bojoval som tiež. Okrem zadku a chodidiel ma začali bolieť už aj kolená. Zrejme prechladli, keď som bol podvečer lenivý zastať, prezliecť sa a radšej som v kraťasoch upaloval na ubytká.

Spomienky na vlaňajší bikepacking

Tlstý Javor som zdolal, zaspomínal si na minuloročný bikepacking v Drábsku a na Sihle (mimoriadne krásny kraj, odporúčam navštíviť Kamenistú dolinu) a užil si parádny zjazd do Hriňovej. Tam som sa naraňajkoval ako buržuj na najlepšej benzínke na svete a vtedy som si bol istý, že to dokončím.

Vedel som, že to už nebude do troch dní od štartu, resp. 72 hodín, ale bude to v rozumnom čase. Ešte jeden prank si na mňa v závere nachystala aplikácia Strava. Cez ňu som si skladal trasu a 900 km som bol veľmi spokojný. Teraz ma ale v obci Korytárky poslala do Detvy cez taký gravel úsek, že aj Štefan Svitko na motorke by mal čo robiť.

RTSK24 - posledné kilometre

Zvládol som a cez Huliakovo kráľovstvo som to už valil na Banskú Bystricu. Povzbudil ma telefonát od kolegu – vášnivého cyklistu. Ten mi opísal Šachty ako kopec, ktorý chodí iba raz za rok, potom sa zaprisaháva, že už tam v živote nepôjde. Tak ďakujem, Adam! Môžeš písať motivačné knihy.

Posledná zastávka pred finišom

V Bystrici som dal ešte poslednú zastávku na pumpe, doplnil bidóny po okraj (následne som nevypil už ani mililiter vody a na Šachtičkách som ich obsah vylial) a vyrazil sa popasovať s posledným kopcom. V hlave mám takú mierku. Vždy, keď vidím kopec kde na 1 km nastúpam viac ako 100 metrov, tak mi zabliká kontrolka, že to bude chujovina.

Šachtičky majú prevýšenie 400 metrov na 3,6 kilometra. Cesta smeruje rovno nahor bez akýchkoľvek  serpentín. Hnus, grc, smútok. Intenzívne som počas stúpania myslel na organizátora Peťa Borka, no potom prišli záverečné metre a na bolesť som veľmi rýchlo zabudol.

Celá chata ma vítala. V cieli boli aj kamoši Maťo s Marošom, super moment. Bol to jeden z najkrajších pocitov v živote. Keď som si uvedomil, čo som prešiel, bez motora, len ja a moje nohy. Každému by som doprial zažiť taký pocit. 

Dzieki bardzo, RTSK!

Veľká vďaka, organizátori! Konečne niekto vymyslel na Slovensku niečo, čo mi brutálne sadlo a chytilo ma to na sto percent :). Už ma máte, som členom vašej sekty :D. Opäť som sa utvrdil v tom, akú krásnu krajinu máme a to nie je žiadne klišé. Možno som mal šťastie, ale aj ľudia, na ktorých som natrafil, boli neskutočne milí. A čo k pretekom? Skončil som na 30. mieste časom 76 hodín, 50 minút. Určite by som mohol veľa vecí urobiť inak, aby som bol rýchlejší, ale pamätajte: Ja nie som vedec, ja som básnik :).

Fero Koseček po absolvovaní RTSK24

Ak sa vám článok páčil, kliknite:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *