Vlastne sme pôvodne mali vybratú inú destináciu na bicyklovanie. Z rôznych dôvodov sme plány menili (zladiť 5 ľudí nie je jednoduché), až sme sa nakoniec zhodli, že Dolomity budú to pravé. Po vlaňajších zážitkoch zo švajčiarskeho Stoneman Glaciara, sme si na istotu zvolili trasu Stoneman Dolomity, tentokrát road verziu. 200 kilometrov, 5 000 výškových metrov, tri dni, tri etapy a nekonečne veľa dôvodov, prečo sa sem znovu vrátiť.
Počasie? Lepšie sa nedá vymyslieť. Slnečno, na slnku trochu horúco – v chládku príjemne, žiadne búrky, len tie ikonické dolomitské steny na modrom pozadí s obláčikmi ako baránky. A partia? Osvedčená, výborní kamaráti, s ktorými si vieme zo seba robiť srandu v každej situácii. To jednoducho môže dopadnúť len perfektne.
Deň 1 – Padola → Cortina d’Ampezzo
Prvý deň po príchode do týchto výšok sa hodí aklimatizácia. A tak sa zahrievame na trase z Padoly do Cortiny d´Ampezzo (64 km a 996 v.m.). V dolomitskej realite rozjazd znamená, že hneď začneš šliapať do výživného kopca. Od štartu sme ale fascinovaný nádhernou prírodou a tak ani nevieme ako sme sa z Padoly vyštverali do Passo Monte Croce di Comelico a prešli do Južného Tyrolska. Celý deň som si nebol istý či sú moje vysoké tepy spôsobené výhľadmi alebo šliapaním do pedálov.
Keďže premávka na ceste bola riadne hustá, tak sme časť trasy absolvovali radšej po štrkovej cykloceste. Aspoň si na svoje prišli aj naše gravel bicykle. Za jazerom Lago di Dobbiaco sa nám prvýkrát ukázali aj impozantné Tre Cime di Lavaredo. A keďže bol čas obeda, zastavili sme sa na cestoviny a ďalšie espresso.
Cortina nás privítala ako z katalógu – úzke uličky, kaviarne, ľudia v cyklistickom aj turistickom móde. V marci sa tu budú konať Olympijské hry, čo zatiaľ okrem olympijských kruhov pripomína len niekoľko žeriavov nad staveniskami.
Nedali sme sa odradiť nie veľmi vydareným ubytovaním a večer sme na terase pri zapadajúcom slnku plánovali, ako zvládneme zajtrajší, podstatne výživnejší, dvojpriesmykový deň.
Deň 2 – Okruh Passo Falzarego & Passo Giau
Ráno bolo jasné – čaká nás prvá kráľovská etapa. Áno, za tri dni boli dve kráľovské etapy. Najprv Passo Falzarego – dlhé, plynulé stúpanie, kde som sa snažil držať tempo, ale treba predsa fotiť, čo si vyžiadalo aj nejaké pauzy. Nutkanie fotiť bolo samozrejme tým intenzívnejšie, čím strmší bol kopec :-). Hore nás čakali nádherné výhľady na Lagazuoi a okolie. Potom dlhý, rýchly zjazd, ktorý sme si rozdelili jedným espressom a znovu stúpanie. Najskôr mierne do Colle Santa Lucia, s výhľadom na Marmoladu a hneď na to Passo Giau.
To je iná liga. Na 10 km stúpame o takmer 1000 m, miestami má stúpanie aj 18%. Ostré zákruty, rýchlo pribúdajúce výškové metre a hore pocit, že si na streche sveta. Odtiaľto už je to len z kopca a tak si doprajeme po energetických géloch konečne aj sendvič, koláčik, kolu a samozrejme espresso. Zjazd do Cortiny bol odmenou za dnešných 65 km a 2.069 nastúpaných metrov.
Deň 3 – Tre Cime & návrat do Padoly
Tretí deň a druhá kráľovská etapa, pretože sa jednoducho ináč označiť nedá. Stúpanie z Cortiny až pod Tre Cime di Lavaredo, ikonické tri veže Dolomitov. Kto pozná, vie – posledné kilometre sú šialený strmák, ktorý preverí nielen fyzické, ale aj morálne sily. Slnko dnes pečie ešte viac ako včera a tak aj fotíme trochu častejšie. Žiletkári nás síce predbiehajú, ale ani ich pohyby už nie sú také elegantné ako obvykle.
Konečne sme hore, snažíme sa zasunúť jazyky späť do úst, ale sánky nám padajú zo štítov týčiacich sa všadey okolo. Obrovská stena Cima Grande vyrastá zo zeme priamo pred nami. Vpravo trochu menšia Cima Ovest s impozantými prevismi. Len najmenšiu Cima Piccola odtiaľto nevidno. A všade okolo ďalšie nádherné vrcholy a strmé doliny. Toľkokrát som ich videl na fotkách, ale Dolomity jednoducho treba zažiť. Nikomu z nás sa nechce odísť, ale okrem dlhého zjazdu nás ešte čaká jedno výživné stúpanie do Padoly. A tak dopíjame pivko (espresso sme si dali dole pri jazere Lago di Misurina) a rútime sa serpentínami dole.
Po takmer 30 km zjazde nás ešte čaká na poslednom 7 km stúpaní 600 výškových metrov. Tu už síce nie je čo fotiť, ale napriek tomu absolvujeme posledné fotopauzičky. Z Passo Sant´Antonio sa už potom spúšťame posledným zjazdom až k autu v Padole.
Krátke resumé
Nie sme žiadni pretekári, bicyklujeme z čírej radosti z jazdy, objavovania krás a zdieľania silných spoločných zážitkov. Užili sme si tri dni plné slnka, potu, smiechu a výhľadov, ktoré sa nám navždy vypálili do pamäti. Dolomity nás síce riadne fyzicky preverili, ale dali nám späť určite oveľa viac. Ten pocit – že si v horách, s dobrou partiou, a každý deň začínaš s úsmevom, aj keď vieš, že večer budeš mať nohy na kašu … jasne nesmieš byť celkom normálny 🙂
