Vietnam ma lákal už dávno, skôr ako som začal robiť bikepacking. Ale poznáte to, stále je dôvod, prečo sa teraz nedá. Vlani som ale videl video Lucu Montoyu, ktorý prešiel na bicykli Ha Giang Loop a video nazval „Death road-the most dangerous road in Vietnam“. Zábery vo videu boli také úchvatné, že ma hneď napadlo : tak toto chcem vidieť na vlastné oči. A keďže čas na takýto dlhší trip som mal až na jeseň, rozhodol som sa vyraziť práve na sever Vietnamu a predĺžiť si tak cyklistickú sezónu.
Mierne komplikácie nastali, keď som si kúpil letenku cez Kiwi a následne zistil, že bicykel mi na tento let nevezmú. Jediná možnosť bola požičovňa vo Vietname. Chcelo to dosť gúglenia, ale nakoniec sa mi podarilo nájsť požičovňu v Hanoi, kde mali gravel bicykle a vykomunikovať požičanie na 2 týždne. Dopredu som ich upozornil, na akú trasu idem a že potrebujem aby mal bicykel dobré brzdy a plášte. Jasne, pripravíme. Pohoda, vlastne o starosť menej s balením bicykla.
Plánovanie trasy
Hlavný cieľ bolo absolvovať okruh Ha Giang Loop. Dĺžka je ca 300 km, podľa toho ktoré cesty si zvolíte. Plán bol dať si po prílete 2 dni na presun autobusom do Ha Giang a vyrovnanie sa s jet lagom. Na okruh som počítal 4 dni a potom nejaké dva dni na oddych. Takže ešte som potreboval trasu na druhý týždeň. Keď už budem na severe, chcel som vidieť horské mesto Sa Pa. A odtiaľ je to do Hanoia asi 450 km, čo sa dá absolvovať za 5-6 dní, takže program bol kompletný.
Pri hľadaní informácií o bicyklovaní Ha Giang Loop som nenašiel nič na slovenských ani českých stránkach. Neviem, či tam ozaj nikto na bicykli ešte nebol, alebo len sa nepochválil. Jazdí tam síce dosť ľudí, ale všetci na motorkách. Niečo som našiel zahraničných blogoch, ale všetci išli s podporou z miestnej cestovky. Práve tieto cestovky, ktoré organizujú bicyklovanie po tejto trase aj na bicykli, majú na stránkach najlepšie informácie, Väčšina cyklistov využíva práve tieto služby, lebo môžu jazdiť naľahko a ich batožinu vezie sprievodné vozidlo, ubytovanie a občerstvenie je zabezpečené. Okrem toho sa sprievod stará o prípadný servis bicyklov. Na trase totiž žiadny cykloservis nie je. Jediný, ako som neskôr zistil, je v Ha Giang.
Prvé dojmy z Vietnamu
Letel som z Budapešti s medzipristátím v Pekingu. V Hanoi som si na letisku zmenil nejaké eurá na dongy a hneď som bol milionárom. Nechal som sa odchytiť prvým taxikárom, ktorý ma samozrejme pekne ošmekol. Keď som si všimol, že nemá taxameter, tak som pre istotu utrúsil, že je to len 6 km. Milo sa usmial a pri vystupovaní zinkasoval 450 tisíc dongov (12 EUR). Bolo mi jasné, že ma odrbal, ale hádať sa mi v nechcelo. Musím však povedať, že toto bolo moja jediná negatívna skúsenosť za celý pobyt.
Ubytovanie v Hanoi som mal u mladej rodiny, ktorá prenajímala dve izby vo svojom dome. Večer ma pozvali na večeru ako ospravedlnenie, že mi na poslednú chvíľu zmenili izbu na menšiu. Nedali si vysvetliť, že mne stačí posteľ. A tak som mal na večeru výbornú domácu polievku phó a smažené kura. Pri večeri sa mi domáci priznal, že tá menšia izba je vlastne ich spálňa a manželka s dcérkou budú spať u mamy v susednom dome. On spal na gauči v obývačke.
Požičovňa a jazda cez Hanoi
Ráno mi zavolali svojho známeho taxikára, ktorý ma odviezol k požičovni. Za 30 km som platil polovicu z toho, čo včera za 7km… Už v taxíku som pochopil, že cesta bicyklom na autobusovú stanicu bude zážitok. V Hanoi žije 8 mil. ľudí. Človek si nevie predstaviť v jednom meste 1,5x viac ľudí ako žije na celom Slovensku. Až kým ich všetkých nevidí na cestách. Mravenisko šuvix. Väčšina jazdí na motorkách, pomedzi ktoré sa za neustáleho trúbenia prepletajú autá. A to je dnes sobota.
V požičovni práve otvárali. Mal som dohodnutý Giant Anyroad, asi prvý gravel model od Giantu. Keď pán majster bicykel vytiahol, mal prázdne zadné koleso. Nevadí, nafúkame. Kým sme namontovali moje obľúbené Tatze pedále, Acepac tašky a vymenili sedlo za moje, bolo samozrejme koleso mäkké. Nie je problém, vymenil dušu. Keď som nedôverčivo pozeral na plášte – nie je problém a priviazal mi na tašku náhradný plášť. Ale keď mi strčil do ruky aj náhradné brzdové doštičky, začali vo mne hlodať pochybnosti, či bicykel naozaj dôkladne pripravili. Až teraz mi došlo aké som mal šťastie, že mi na letisku nevyhodili z batožiny náhradné lanká a reťaz. Kým sme takto bicykel dávali dokopy, dcéra a manažérka požičovne, mi prezradila, že otec bol reprezentant v cyklistike. To ma trochu ukľudnilo a presvedčil som sám seba, že bicykel vydrží tie dva týždne v zdraví.
10 kilometrová jazda na stanicu bol skutočne zážitok. Hlavne v križovatkách som sa snažil držať uprostred motorkárov, často to bolo plece na plece. Hrôza ma chytala, keď som videl, že niektorí počas tejto šialenej jazdy ešte stíhajú ťukať do mobilov. A to mali často na motorke viac balíkov ako naložíš do pickapu.
Keď som pochopil systém “hlavne sa nebáť”, tak to celkom šlo. Občas ma navigácia z hlavnej cesty poslala priamo pomedzi stánky trhoviska, ale predierali sa tadiaľ aj motorkári, tak som nešpekuloval. Autá sa tam nezmestili, tak to asi vyhodnotila ako cyklotrasu.
Presun do Ha Giang
Konečne stanica a prvé dobrodružstvo za mnou. Bolo ešte len 10 hodín a autobus som mal objednaný až o 14,oo, tak som sa motal po stanici a hľadal odkiaľ mi to pôjde. Len čo som objavil zastávku, už pri mne bol chlapík : “Ha Giang?” Keď som prisvedčil, hneď ma ťahal do autobusu. Bez problémov naložil bicykel, prikázal mi vyzuť sa a strčil ma do kóje. Tu sú aj denné autobusy ležadlové. Vonku bolo horúco, tak ma ani nenapadlo vybrať si bundu. Klíma ale šlapala naplno a tak som bol celú cestu zabalený v deke. Cestou som čumel z okna na tie zaplavené políčka s vodnými byvolmi ako na dokument v telke. Keď som videl v malej ohrádke medzi kravami aj také malé kone, niečo ako poník, chvíľu som rozmýšľal na čo ich používajú. Skôr ako som na niečo prišiel som uvidel odpoveď z okna. Priamo na chodníku jedného porcovali. Keď som potom videl v malej klietke pred reštauráciou natlačených troch psov, zakázal som si rozmýšlať. Prosto iné zvyky. Ale phó si dám už len kuraciu…
Ha Giang
Ubytovanie v Ha Giang som mal v malom motorkárskom hostely. Sympatickí mladí majitelia, okrem ubytovania poskytovali aj organizované jazdy na motorkách, takže hostel bol plný motorkárov z rôznych kútov Európy.
Ráno sa mi zdalo, že jet lag zvládam v pohode a tak som sa rozhodol pôvodný plán, dať si ešte deň oddych, zmeniť a rozdeliť prvú etapu na dva dni. Na ubytovaní som sa si nechal spacák a pár vecí, čo boli určené na druhý týždeň, nech som čo najľahší. Veď sa sem o 5 dní, dúfam, vrátim.
Prvý deň : Ha Giang - Tam Son cez Hang Ba Heaven Gate
Vyrazil som až o deviatej, čo bolo dosť neskoro. Výživné stúpanie začína hneď za Ha Gangom a horúčava stúpala ešte prudšie ako kopec. Navigácia ma čoskoro zviedla z hlavnej cesty na úzku betónku, ktorá sa zrazu zmenila na úzky kamenistý chodník, ktorý stúpal do prudkého kopca. Pozrel som na mobil, či ozaj idem dobre a na displeji mi svietilo, že z dôvodu prehriatia mobil vypol všetky funkcie. Nečudoval som sa, bol som tiež kúsok od podobného stavu. Sadol som si teda do chládku a mával mobilom. Po chvíli dorazila skupina na motorkách a keď som počul ako domáci šoféri vysvetľovali turistom, že teraz musia ísť 2 km do kopca pešo, bolo jasné, že som na trase.
Smerom hore som väčšinou tlačil a dole som po úzkom kamenistom traily dúfal, že neprerazím plášť. Čoskoro som bol znovu na betónke a po pár km prudkého stúpania na asfalte. Prudké stúpania ďalej striedali rovnako prudké klesania. Našťastie sa dala cestou občas kúpiť voda, ale aj tak som čoskoro cítil dehydratáciu. Konečne som prišiel do väčšej dediny, kde som si na chvíľu sadol v jednom krámiku pri ceste. Mladá pani nerozumela anglicky ani slovo, tak som si podľa obrázka vybral nejaký ovocný koktail a kúpil také zvláštne želé tyčinky. Netuším z čoho to bolo, navrchu bol kokos, ale sladké neboli. Neriešil som, v najhoršom mám po ruke uhlie.
Posledný kopec do sedla Ba Heaven Gate som väčšinou tlačil a rozmýšľal, čo som si to vymyslel za šialenosť a že tie kopce, čo ma čakjú tretí deň, v tejto horúčave nezvládnem. Konečne som sa vyštveral na hore. Výhľady boli nádherné ale bol som úplne vyčerpaný a vôbec som si nevedel predstaviť, že by som mal dnes ísť ďalej. A to som prešiel som len 45 km s 1.369 v.m.
Zajtra ma čaká ľahká krátka etapa, tak snáď zregenerujem. Na ubytovanie už som to mal našťastie len kúsok dole kopcom. Až pri tomto zjazde som zistil, že brzdy sú na bicykli opačne. Ich kvalita bola našťastie taká, že nehrozilo, aby som prudko zabrzdil prednou brzdou…
Happy water
Ubytovanie som mal v peknom drevenom hosteli, u miestnych ľudí z etnika H´mong, ako mi pri spoločnej večeri vysvetlil ich 16-ročný syn, ktorý vedel trochu po anglicky zo školy. Čo nevedel, napísal do translátora. Veľmi zlatá rodinka, vyspovedali ma kompletne, o ceste, o rodine, o Slovensku. Živia sa tradičným poľnohospodárstvom, pestujú ryžu, zeleninu a chovajú hospodárske zvieratá. Na otázku z čoho je mäso, ktoré jeme ma upokojil odpoveďou „black pork“ 🙂
Nakoniec som musel ochutnať aj domácu happy water, ale na spoločné karaoke som sa už nahovoriť nedal a čím skôr som zaliezol do postele.
Druhý deň : Tam Son - Yen Minh
Ráno som vyrážal skoro. Po domácich raňajkách (ryžu som ešte neraňajkoval) som sa o siedmej rozlúčil s domácimi a vyrazil. Teplota ráno bola príjemná a asi aj telo si zvyklo, takže sa mi išlo výborne. V kopcoch som bol väčšinou v chládku, čo bolo tiež super, lebo na slnku bol zase riadny hic. Tie ich stúpania a zjazdy, to je v kuse 10%. Asi sa tie náhradné doštičky čoskoro zídu. Nikam som sa neponáhľal, často som zastavoval kochať sa výhľadmi a fotiť, alebo dokúpiť vodu. Vďaka vysokej vlhkosti som sa tu človek potí neustále. Proti slnku som sa chránil tak, že som si šiltovku pri každej príložitosti namočil do vody a na krk mi z nej visela mokrá bufka. Fungovalo to výborne. Snažil som sa hlavne šetriť sily na zajtrajšiu kráľovskú etapu. Aj napriek vlažnému tempu som už o pred obedom jedol phó v cieľovom meste Yen Minh po necelých 42 km.
Ubytovanie som mal tentokrát v spoločnej izbe pre troch ľudí. To sa dá za 4 eur vydržať. Keďže som dorazil skoro, bol som na izbe prvý. Domáca mi povedala, že má prísť ešte nejaká väčšia skupina cyklistov. Super, to by mohla byť dobrá partia. Sedel som pri pivku, keď dorazila 16 členná skupina kalifornčanov aj s doprovodom. Po chvíli za mnou prišli, že majú v skupine 2 ženy a či by som sa presťahoval do izby s ich chlapmi nech majú súkromie. A tak som vymenil izbu za bandu nových priateľov, pivo a večeru k tomu. Pri večernej debate pri pivku vysvitlo, že zajtra máme dokonca spoločnú trasu. Aspoň bude cestou veselšie.
Tretí deň : Yen Minh - Meo Vac cez Ma Pi Leng Pass a Sky Path
Dnes kráľovská etapa tohto okruhu. Najkrajšia a aj najťazšia, čo sa týka prevýšenia. Väčšinu dňa som jazdil s Američanmi, čo bolo super. Jednak nás ich support čakal dosť často s vodou a občerstvením a aj si bolo občas s kým pokecať. Každý jazdil síce svojim tempom, ale občas som dobehol niekoho ja, občas mňa. Aj tak sa mi podarilo minúť jednu odbočku a trasu som si predĺžil o celkom výživnú gravelovú vložku. Ale stálo to za to, prešiel som tak niekoľko horských dediniek s ľuďmi etnika Dao v krásnom tradičnom oblečení so striebornými mincami, akých som nikde inde nestretol.
Na cestu som sa vrátil práve včas aby som čoskoro zas stretol kalifornčanov na obede a tak som sa rád pridal. Nasledúci úsek do Dong Van som mal naplánovaný inou trasou, ale dal som na skúsenejších a dobre som urobil, bolo to veľmi pekný úsek.
Priesmyk Ma Pi Leng a Sky Path
Z Dong Van začína cesta 4C, prezývaná ako Hanh Phuc (Cesta šťastia), stúpať do priesmyku Ma Pi Leng. Cesta skalistým úbočím má úžasnú scenériu a pôsobí ozaj rozprávkovo. Na vrchole priesmyku som nechal amerických priateľov pokračovať po hlavnej ceste a ja som odbočil smerom hore na strmý chodník s príznačným názvom Sky Path, ktorý som si rozhodne nechcel nechať ujsť. Táto neskutočne exponovaná úzka cesta je dnes už vybetónovaná, takže je podstatne bezpečnejšia ako pred pár rokmi. Ale strmý zráz hneď na kraji cesty aj teraz vyvoláva rešpekt. Miestami je cesta riadne strmá, takže dôjde aj na tlačenie. Po pár kilometroch betón končí a ďalej pokračuje úzky kamenný chodník, vysoko pod skalami. To je skutočný Sky Path, ktorý ako som čoskoro zistil, nie je zjazdný na žiadnom bicykli, nieto na graveli. Neostávalo mi teda iné ako bicykel tlačiť, prípadne niesť po kamenných schodoch. Táto časť má našťastie len necelé 2 km, času som mal do tmy ešte dosť a tá trocha námahy za ten zážitok stála. Chodník je úzky zarezaný v strmom kamennom zráze, asi 200 m nad hlavnou cestou. Naštastie je tu väčšinou kovové zábradlie, inak by som sa tam s bicyklom asi neodvážil. Cestou som stretol troch mladých domácich výletníkov, ktorí boli hotoví z toho, že tam ťahám bicykel. Chlapec sa dokonca ponúkol, že mi ho pomôže niesť. To som ja blbec odmietol, ale musel som súhlasiť aspoň s tým, že sa všetci so starým exotom vyfotili :-).
Na posledných schodoch, keď som znovu zostupoval na hlavnú cestu mi na posledných schodoch spadla reťaz a tak sa zasekla, že som ju nevedel nijako vybrať. Ako som tam lomcoval reťazou, zastavil sa pri mne domorodec a celý čas sa usmieval nad mojimi beznádejnými pokusmi. Reťaz som musel nakoniec roznitovať. Nechcel som v tých kopcoch riskovať znitovanú starú reťaz a tak som ju rovno vymenil za náhradnú, čo som si doniesol pre istotu z domu. So starou reťazou v ruke som zdvihol pohľad na chlapíka a bolo mi jasné na čo čaká. Tak som mu ju podal a on spokojný odišiel. Na ubytko som nakoniec došiel už za tmy. Tento deň to bolo 79 km a 2526 v.m. ale cítil som sa úplne v pohode. Asi to bol prvý deň predsa hlavne časový posun, čo ma tak vyčerpalo. Uvidíme ráno.
Štvrtý deň : Meo Vac - Du Gia
Na ráno ma čakal výživný kopec a hneď mi bolo jasné, že dnes sú to úplne iné nohy ako včera. Predsa len dostali zabrať. V prvom klesaní som si všimol, že brzdy už nejak nebrzdia. Budem musieť večer asi vymeniť doštičky. V druhom 10% zjazde prestali brzdiť úplne a kým sa mi podarilo zastaviť bicykel, tak som celkom obrúsil päty na tretrách. A tak nebola iná možnosť ako zastať a potrápiť sa s doštičkami na tom šialenom slnku. Vyčerpalo ma to viac ako šliapanie do kopca…
Čakalo ma ešte pár výživných kopcov, kde som fungujúce brzdy ocenil. Na celom okruhu ma fascinovali neuveriteľne krásne, veľké motýle, ale dnes som videl skutočné skvosty. Základná farba týchto veľkých motýľov je čierna, doplnená rôznymi farebnými obrazcami. Mal som šťastie aj na celkom poriadneho hada, plaziaceho sa vedľa cesty. Inak tu divé zvieratá okrem vtákov veľmi nestretnete. V horských lesoch žijú síce opice, ale na tie som šťastie nemal. Keď som domácim ukázal jelene, čo som u nás odfotil kúsok od domu, nechceli mi veriť.
Na ubytovanie som dorazil riadne unavený, ale zajtra by to malo byť už ľahšie. Prešiel som 72 km a 1.835 v.m.
Večera bola zase zaujímavá. Domáci nachystali stôl plný vietnamských dobrôt z mäsa, zeleniny, tofu a samozrejme ryže. Zišli sme sa pri ňom Nemci, Francúzi, Španiel s vietnamským sprievodcom a ja. Všetci boli motorkári. Cyklistov som vlastne okrem kalifornčanov na okruhu nestretol.
Späť do Ha Giang
Ráno som vyrazil už o 6,00 a v dedine som si dal phó. Tešil som sa, že najväčší kopec stihnem v tieni a ani som si nevšimol, že som zle odbočil. Kopec sa mi zdal nejaký vyšší, ako mal byť, ale asi som sa len zle pozrel na výškové metre. Kúsok za vrcholom som zastal, že si kúpim vodu, keď som si uvedomil, že tu som si včera kupoval kolu. Piči. Navigácia ma neotočila ale asi to vyhodnotila, že sa vraciam do včerajšieho štartu. Tak som bol po 20 km a 600 v.m. znovu na mieste, kde som raňajkoval. A ten správny kopec som šlapal za poriadneho výpeku.
Za kopcom som zistil, že asfaltová cesta končí a ďalej je len stavenisko, kde sa strieda štrk, hlina a blato. Aj som v tej hline raz ľahol, našťastie do mäkkého. Táto “dirty gravel” vložka mala 25 km a dala mi celkom zabrať. Krajina tu už nebola taká zaujímavá a našťastie ani kopcovitá. Zastavil som sa v nejakej dedine na obed na výborné ryžové rezance a tešil sa, že už len 30 km do cieľa. Predčasne. Pätnásť km pred Ha Giangom prdla voľnobežka a skoro som pomlel prehadzovačku. Keď som pochopil čo sa stalo, chvíľu som rozmýšľal, čo ďalej. Veľký výber nebol, tak som nasadol a točil tak aby som stále zaberal. hore kopcom to šlo, ale dole kopcom som musel nohy z pedálov dvihnúť a nechať pedále nech sa točia. U motorkárov aj domácich tento môj štýl vzbudzoval celkom úžas. Naštastie už bolo tých 15 km hlavne z kopca a o 15,30 som zaparkoval opäť v hosteli Yolo Adventures. Nakoniec táto posledná etapa mala 91 km a 1.912 v.m.
Domáci na ubytovaní mi poradili servis, kde by mi mohli bicykel opraviť, tak ráno uvidíme.
Na večeru som zašiel do mexickej reštuarácie, lebo ryže som mal už celkom dosť. Pri výborných burritos som si urobil krátky sumár predošlých piatich dní. Najazdil som 330 km a nastúpal 8.562 v.m. Z toho bolo 20 km a 600 v.m. omylom.
Jediný cykloservis široko-ďaleko
Ešte večer som sa v servise dohodol, že mám doniesť bicykel ráno, tak hneď po raňajkách pedálujem a dúfam. Pán v servise ma najskôr posadil na maličkú stoličku pri maličkom stolíku a ulial čaj do maličkých pohárikov. Popri chlipkaní výborného čaju sme si pomocou translátora trochu „pokecali“.
Žiadne značkové náradie, bič na kazetu zvarený z rúrky a kusu reťaze, ale všetko bolo za chvíľu rozobraté. Pri skladaní síce zaváhal, až mi stislo, ale vzápätí si spomenul na poradie.
Vymenil mi ešte aj dušu, ktorá začala včera sfukovať a to všetko za 250.000 dongov (asi 8 eur). Zase sme sadli k čaju a pochlipkávali. Po čaji som ešte raz poďakoval, rozlúčili sme sa a ja som odchádzal s nádejou, že to už bola posledná porucha na tomto tripe.
Mením plány
Vzhľadom na problémy s bicyklom som sa nakoniec rozhodol zmeniť plány na druhú časť výjazdu a neriskovať pokazený bicykel niekde na polceste do Hanoia. Presuniem sa do Sa Pa ako som plánoval, ale namiesto cesty do Hanoia budem jazdiť v oblasti Sa Pa a Lao Cai, kde je nádherná príroda.
Prvý deň v Sa Pa a ďalšia zmena plánu
Po príjazde do Sa Pa som sa na druhý deň vybral do údolia Muong Hoa Valley. Keďže Sa Pa je na kopci (1500m), prvá polovica jazdy bola z kopca. Prechádzal som dedinkami, kde žijú tradičným poľnohospodárskym spôsobom života etniká ako H´mong, Dao a Giay. Všade okolo ryžové polia s vodnými byvolmi, hlboko v údolí sa kľukatila rieka. Teraz na ryžových poliach pestujú zeleninu, napríklad artičoky alebo sú prázdne. Skutočne fotogenické sú ryžové políčka od mája do júla, keď sa na nich zelená ryža.
Po 22 km som v Bán Hó, zosadám z bicykla, že si kúpim vodu. Hneď sú okolo mňa tri ženy a každá vyťahuje z noše brokátové suveníry. Nakoniec som od jednej kúpil krásne vyšívanú peňaženku (už mám tri, budú darčeky) a rýchlo išiel ďalej, kým mi stihli zatarasiť cestu ostatné ženy so svojimi suvenírmi.
Cesta späť je až na pár úsekov rovnaká, len teraz zase musím tých 1.100 v.m. vyšliapať. Nebolo to až také zlé, aj keď bolo horúco a tak som sa rozhodol zájsť ešte do dedinky Cát Cát, ktorá je kúsok od Sa Pa, ale v tej chvíli voľnobežka prdla znovu. A tak som už len opatrne vyšliapal k hotelu a odložil bicykel. Od zajtra teda už len pešia turistika.
Horské dedinky a najvyšší vrch Indočíny
Keďže som bol bez bicykla, zvyšné dni som sa rozhodol absolvovať pešie túry v okolí Sa Pa. Ako najlepšia voľba mi prišlo využiť miestnych sprievodcov, v mojom prípade sprievodkyne, ktorí tu sprevádzajú turistov a zároveň im porozprávajú množstvo zaujímavostí zo života miestnych ľudí.
Prvé ráno si ma vyzdvihla Ma Mei z etnika Red Dao. Cestou sa k nám ešte pridala Maria a Alejandro zo Španielska a vyrazili sme. Ma Mei nám cestou veľmi dobrou angličtinou rozprávala o zvykoch a kultúre miestnych ľudí, ukázala nám ich skromné príbytky, ako si farbia indigom látky na tradičné oblečenie, aj ako vyrábajú tofu.
Druhý deň som sa so sprievodkyňou, tentokrát z etnika Flower H´mong, vybral na najvyšší vrch Indočíny Fansipan, ktorý sa týči rovno nad Sa Pa. Mali sme síce oblačné počasie, ale pri pretrhnutí oblakov sa nám objavovali pred očami nádherné scenérie. Kopec má síce 3.143 m, ale charakter výstupu je podobný ako u nás na Ďumbier. Veľmi pekný trek, väčšinou subtropickým lesom, na strmých miestach s kamennými schodmi alebo rebríkmi. A úplne na vrchole pagody, budhistické svätyne a 26 m vysoká socha budhu. A samozrejme všade vejúce komunistické zástavy. Veľmi zvláštna kombinácia 🙂
Záverečný deň v Sa Pa som si ešte zašiel, teraz už sám, pozrieť dedinku Cat-Cat, kam som sa pre pokazený bicykel nedostal. Je to taký skanzen, kde môžete vidieť rôzne remeslá, kúpiť množstvo suvenírov a tiež tu požičiavajú miestne kroje, v ktorých sa potom pri vodopádoch fotia miestne influencerky.
Odchod, Hanoi, Peking, Budapest a domov
Do Hanoia som sa odviezol zase pohodlným autobusom. V požičovni sa mi veľmi ospravedlňovali za pokazený bicykel a dokonca mi vrátili peniaze za dni, keď som nemohol jazdiť.
Posledný večer vo Vietname som strávil znovu u tej istej rodiny ako keď som prišiel. Dali sme si zase spolu večeru, pokecali o tom čo som zažil, o živote na Slovensku, aj o komunistickej politike vo Vietname.
Keďže som cestou nakúpil aj nejaké darčeky, mal som trochu problém sa pobaliť, ale nakoniec som to zvládol aj za cenu vyhodenia pár vecí, ako cyklofľaše a podobne. Cesta prebehla v pohode, len jazda autom z Budapešti domov bola trochu stresujúca, keďže som zistil, že som sa na cestu vybral bez vodičáku…
Slovo na záver
Ubytovanie som si rezervoval cez Booking. Ceny sa dali nájsť od 4,- EUR za noc, v Sa Pa to bolo trochu drahšie. Nemusel som nič platiť dopredu, nebol problém zmeniť bezplatne ubytovanie na druhú časť pobytu. Keďže mám rád ázijskú kuchyňu, bol som so stravou veľmi spokojný. Aj keď som občas jedol v pouličných reštauráciách, ktoré by u nás hygiena asi zavrela, nemal som žiadne črevné problémy.
Bol to naozaj parádny trip, plný nových, často nečakaných zážitkov. Cyklistická časť viedla po nádhernej trase, plnej krásnych scenérií úchvatných strmých kopcov, priateľských a skromných ľudí, žijúcich v naozaj tvrdých podmienkach. Nakoniec som neľutoval ani to, že sa mi pokazil bicykel, lebo by som určite nevidel a nezažil to, čo sa mi podarilo v sprievode miestnych ľudí v okolí Sa Pa.
