Jazerá v okolí Banskej Štiavnice, štiavnické tajchy, pozná asi každý. Počúvadlo, Richňava alebo Klinger. Ale koľko ich vlastne je? Dá sa kúpať vo všetkých? Je pri každom bufet? Dá sa ku každému dostať pohodlne bicyklom? A dá sa bicyklom dostať ku všetkým za jeden deň absolvovaním veľkého okruhu? Posledná otázka mi vŕtala v hlave najviac, tak som sa jedného letného dňa odhodlal na výlet k štiavnickým tajchom.
Na mape vyzerá všetko krásne
Túto trasu som mal vyklikanú cez mapy.cz už dlhšie. Mala to byť kombinácia asfaltu, lesných ciest a šotoliny. Ideálne pre môj gravel. Ukazovalo mi to okolo 95 kilometrov a 2500 výškových metrov. Dal som už aj výjazdy s horšími parametrami, toto som si v hlave prerátal tak na 4-5 hodín v sedle plus nejaké malé prestávky na občerstvenie.
Cyklistická posila z Banskej Bystrice
Štiavnicu mám po asfalte celkom dobre prejazdenú. Pomenej už mám zmapované lesné cesty a tak som na tento výlet zlanáril aj kamaráta Adama – enduro fanatika. Ten má rád takéto výzvy, takže neváhal ani sekundu. Spoločnosti som sa veľmi potešil, pretože trasy viedli aj celkom odľahlými štiavnickými lesmi.
Štiavnické tajchy – pár faktov
Nechcem vás tu zaťažovať zbytočnými informáciami o týchto jazerách. Len tak v rýchlosti. Nevytvorila ich príroda, ale človek, ktorému slúžili na poháňanie strojov na ťažbu drahých kovov. Bolo ich v okolí Banskej Štiavnice veľmi veľa. Dnes ich ostalo 26. Jedno z nich ale nepatrí do rodiny banskoštiavnických, pretože zásobovalo vodou Pukanec, ktorý je tiež v Štiavnických vrchoch. Je to jazero Štampoch. Pôvodne sme ho v pláne mali, no počas jazdy sme ho vyškrtli, ale o tom neskôr.
Štart a cieľ v centre Štiavnice
Autá sme nechali v meste a o ôsmej ráno sme vyrazli na náš okruh. Ja na graveli, Adam na enduro zjazdárskom špeciáli. Hneď na začiatku sa ukázalo, kto bude mať kde navrch. Ja na asfalte a na miernych šotolinových stúpaniach. Kolega v zjazdoch akéhokoľvek typu a v náročných technických výstupoch. Počas jazdy sme sa ale pekne zosynchronizovali, raz ťahal jeden, raz druhý a niekedy sme obaja tlačili 🙂
Horný a Dolný Komorovský tajch
Prvá zástavka bola hneď za mestom. V časti Štefultová sa na konci ulice opriete do pedálov, vyletíte šotolinovo-kamenný kopec a ste pri týchto dvoch tajchoch. Horný už značne pohltila miestna vegetácia, dolný je celkom sympatický. V okoli ale nie je žiadny bufet a ani si nie som istý či je tam vôbec možné kúpanie. Tak fičíme ďalej. Po asfaltke do Svätého Antona, tam zahneme doľava a po lesnej ceste šotolinovo-kamenného typu kľučkujeme do Banského Studenca.
Veľký a Malý Kolpašský tajch
V Studenci je tiež dvojička tajchov. V tom menšom je toľko rýb až sa zdá, že začnú vypadávať na okrajoch a ten Veľký je výborne pripravený pre plavcov. Pekné mólo, bufet a čistá voda. Ako bonus máte krásny výhľad na kopec Anderloch. Zatiaľ sa nám úsmev z tváre nestrácal, jazdu sme si užívali.
Halčiansky a Beliansky tajch
Tieto dva tajchy nie sú pri sebe, no absolvovali sme ich za sebou a pôsobili na mňa podobne. Oba v peknom prostredí, celkom čisté, vhodné na kúpanie. Teda Beliansky určite, o Halčianskom to prehlásiť nemôžem, nakoľko som tam nikoho plávať nevidel. Do pozornosti dávam aj veľmi peknú cestu lesom medzi Banským Studencom a Halčianskym tajchom. Je to taká staršia asfaltka, no som si istý, že by ju zvládol aj cestný bicykel.
Tajchy Banskej Štiavnice
Z Banskej Belej sme sa po hlavnej ceste vrátili späť do centra, kde nás čakali štyri ďalšie tajchy. Skôr to bol ale jeden krásny tajch a tri bažinomočiare. Ako prvý nás privítal Dolný Michalštôlniansky tajch. Je zastrčený v slepej uličke za predajňou stavebnín a pôsobí zanedbalo, zarastene a spustnuto. Žiadny bufet, žiadne kúpanie, nič.
Veľká a Malá Vodárenská
Nasledovali dva tajchy nad Trojičným námestím. Veľká a malá Vodárenská. Veľké jazero je jedno z najkrajších. Krásna tyrkysová voda, kľud a málo ľudí. Malá Vodárenská je tesne nad Veľkou a je to skôr močiar. Na jednej strane fotogenické miesto, no naživo vám pobyt znepríjemnia komáre. Cesta popri týchto dvoch tajchoch je mimoriadne strmá a kamenistá. Ja som svoj gravel tlačil, Adam dupal ako o život.
Červená studňa
Kvarteto mestských tajchov uzatvorí Červená Studňa. Významné štiavnické miesto, skôr ale z hľadiska štartovacieho miesta na túry a aj vďaka Bufetu pri Hájovni. Inak je tajch Červená Studňa zanedbaný ako náš jedálniček na trati. Tak sme si dali dva párky s horčicou a vyrážame za najkrajším výhľadom.
Ottergrund a Rozgrund
Tajch Ottergrund je najvyššie položeným tajchom s krásnym výhľadom na celú Banskú Štiavnicu. Jediná škoda je, že voda v jazere je špinavá a na kúpanie zrejme nevhodná. Od Červenej studne sem vedie šotolinová cesta, vhodná na gravel. Rozgrund patrí medzi najvačšie tajchy a voda je tam najčistejšia, no neokúpete sa tam, ani sa k nemu nedostanete. Tento tajch slúži ako zdroj pitnej vody pre mesto a preto je tam vstup zakázaný.
Bančianske jazero
Od Rozgrundu nasledoval dlhý asfaltový zjazd do mestskej časti Banky. Veľmi pekná pokojná dedinka v údolí na konci ktorej je schovaný Bančiansky tajch. Bufet tu nenájdete a či sa tu dá kúpať vám tiež neviem povedať, ja by som to asi riskol. Tu sme mali s Adamom stále úsmev na tvári a jazdu sme si užívali, ale prvá komplikácia čakala za rohom.
Presun k Hodrušským jazerám
Potrebovali sme sa dostať do Hodruše, kde nás čakali ďalšie tri tajchy. Možnosti sme mali tiež tri. Buď späť po hlavnej ceste, stúpanie na Rozgrund a Červenú Studňu. Zamietnuté. Možnosť dva: Od Bančianskeho tajchu po zelenej na rázcestie Hadová. Ani sme nad tým neuvažovali. Neviem prečo, ale vybral som intuitívne možnosť číslo tri. Po zelenej smer Rozgrund a po cca 800 metroch na rázcestí po lesnej ceste na Sedlo pod Cukmantlom. Prvých 800 metrov po zelenej to bolo jedno veľké utrpenie. 20 percentné stúpanie po kameňoch. Ja som tlačil od začiatku. Adam si dal challenge, že nebude tlačiť na celej trase ani raz. Dosť dlho sa toho držal, no tento úsek mu túto ambiciu vytĺkol z hlavy asi po 400 metroch.
Lesná zvážnica? Možno v 18. storočí
Dosť vysilení sme prišli na rázcestie. Stúpanie sa skončilo. Ideme si vychutnať zjazd lesom na hodrušskú cestu. Alebo možno nejdeme. Štiavnický les sa nam vysmial do tváre len čo sme doňho vošli. Cesta nikde, za to popadané stromy, húštiny a kríky všade. Každý meter sme si museli vydrieť a terigať naše bicykle necestou s neistým koncom. Napokon sme to dali a predrali sme sa k hlavnej ceste smer Hodruša.
Prvý poriadny cestný lišaj v mojej kariére
Všetky zjazdy a výstupy na doterajšej trase som zvládol s noblesou, pád si ma paradoxne počkal na hladkej asfaltovej ceste. V zjazde som pribrzdil. Bicykel zaplával a ja som pravou stranou tela obrúsil miestnu vozovku. Klasické odreniny na tele aj na bicykli. Žiadny technický problém nenastal, otriasol som sa a pokračoval ďalej.
Pekná cesta okolo tajchu
Na určitom mieste (na mapy.cz ho nájdete ako Pamätník Honvédov) sme sa odpojili z hlavnej cesty a peknou starou asfaltkou sme smerovali k Hornému Hodrušskému tajchu. Malý tajch kde sa dá kúpať, okolo veľa turistického ruchu, je to blízko hotela a lyžiarskej zjazdovky. Všetko pekné, nové, no ja mám radšej pokojnejšie miesta. Pár metrov od horného jazera je jeho dolný väčší kamoš. Dá sa na ňom člnkovať, kúpať, k dispozícii je aj bufet.
Najodlahlejší tajch na trase
Hodruša – Hámre je jedna z najdlhších dedín na Slovensku. Ňou sme sa presúvali k Brennerskému tajchu. Podľa informácii na internete mal byť jedným z najzanedbanejších. Aj som sa pohrával s myšlienkou či ho nevynechať, ale rozkaz znel jasne. Musíme prejsť všetky.
Vydretá cesta za malým močiarom
Po dlhšom zjazde sme zrazu zahli do bočnej, na pohľad bezvýznamnej uličky, kde nás vítali veže asi troch kostolíkov a nejaká ďalšia staršia historická budova. Hodruša bola kedysi asi fakt vychytená a bohatá obec. Pokračovali sme ďalej úzkou uličkou pomedzi domčeky a zrazu sa asfalt zmenil na kamarátku ostrokameňošotolinu so strmým sklonom, kde mi bicykel tancoval pod zadkom jedna radosť.
Energie už veľa nie je
Tlačil som, fučal, vzdychal a nevedel som sa dočkať, kedy tú mláku uvidím. Na rázcestí som zvolil ľavú alternatívu, keďže napravo bol zákaz vstupu – súkromný pozemok. Stúpal som vyššie a vyššie, keď som vpravo v doline spozoroval jazero. Aha, tak som asi mal ísť vpravo cez súkromný pozemok, ale čo už. Odfotím si to aspoň zhora. Kamarát Adam ma ale vyviedol z omylu. Toto nebude ten tajch, musíme ísť ešte ďalej vyššie a ešte po horšej ceste. Napokon sme ho našli a som rád, že sme ho nevyškrtli. Z vody trčali obrovské suché stromy. Malo to čarovnú atmosféru. Brutálne hororové kulisy.
Stúpanie na Kopanice
Štiavnické istoty sú dané: smrť, dane a kopce. Vždy ideš hore alebo dole. Čudujem sa, že v tomto regióne sa hrá futbal na rovných ihriskách. To je zázrak. Ďalšie výškové metre nás čakali na ceste na Moderštôlniansky tajch. Asfaltové stúpanie Adamovi nevoňalo. Mňa hnala dopredu vidina langoša a piva v bufete pri jazere. Ostal som ale smutný, keď som sa dozvedel, že nevaria. Škoda. Studeným pivom som si aspoň mohol chladiť čoraz viac opúchajúci lakeť. Tento tajch je pekný, vhodný na kúpanie. Je tu pokoj a kľud. A tak to má byť 🙂
Zmeny v pláne
Bolo už 15:30, keď sme sedeli v miestnom bufete a zhodli sme sa, že sme si odrezali priveľký koláč na jeden deň. Teraz mal nasledovať presun z Kopaníc do Vysokej, odtiaľ smer Uhliská cez les a zhruba v polovici odbočka na Štampošský tajch. Toto jazero je špecifické, mám k nemu pekný vzťah, keďže som tam v mojom detstve trávili letá. Štampoch, ale nepatrí do rodiny banskoštiavnických. Nikdy nepomahál štiavnickým baníkom, ale privádzal vodu do Pukanca. Dvojčlenné valné zhromaždenie zasadlo, zanalyzovalo situáciu, zistilo, že naša výzva aj bez Štampochu bude platná. Rozhodnutie teda znelo: tento tajch škrtáme!
Dekýšska divočina
Z Kopaníc sme sa vyhrabali na hlavnú cestu a po chvíli sme ju opustili, keď sme si to nasmerovali do dediny Dekýš. Odtiaľ sme chceli preliezť na Počúvadlianske jazero. Na konci dediny nás do lesa vyprevadila tabuľa: pozor medvede! Výborná vec na moju slabú psychiku. Pri Mlyne sme sa vydali po zelenej až po rázcestie Pod Sklenárkou. Síce sme stúpali, no na starej asfaltke metre ubiehali rýchlo.
Zase džungla
Situácia sa dramaticky zmenila na rázcestí. Asfaltke sme museli dať zbohom. Zosadnúť z bicyklov a tlačiť v mokrom bahne, neskôr veľkých kameňoch, popadaných stromoch a iných nástrahách. Cítil som ako zo mňa odchádza energia, stále sme totiž boli bez poriadneho obeda. V závere sa ale situácia zmenila k lepšiemu a po peknej lesnej ceste sme sa dostali až k Počuvadlianskemu jazeru.
Smažák pod Sitnom
Počuvadliansky tajch asi všetci poznáte. Veľa ľudí, bufety, veľké parkovisko, hotel a vstupná brána na Sitno. My sme si tu dali vyprážaný syr a po hlavnej sme smerovali na Richňavu.
Veľká a Malá Richňava
Po cca 4 kilometroch sme sa šotolinou spustili rovno k Veľkej Richňave. Tá bola pár rokov dozadu vypustená, teraz ale opäť plná vody láka turistov. Pri jazere bufet, lángoš, pivo, káva. My ale odolávame, rýchlo cvakáme ešte Malú Richňavu a cez kopcovité lúky sa štveráme na Sedlo Pleso. Tam sú krásne výhľady a my v tej chvíli vieme, že to dáme.
Tajchy v Štiavnických Baniach
Spúšťame sa k Tajchu Bakomi, no nezdržujeme sa. Toto jazierko je zašité nad Veľkou Vindšachtou a určite stojí za návštevu. Ešte zašitejší je ale Krechsengrund. Priznám sa, že o tomto tajchu som nikdy pred tým nepočul. Je na konci slepej uličky a pripomína skôr veľké záhradné jazierko. Pôsobí udržiavane, no na kúpanie to asi nebude.
Vindšachta a Evička
Priamo pri ceste na začiatku Štiavnických Baní je Veľká Vindšachta, prefrčíme okolo a zahneme k Evičkinmu tajchu. Ten je mimo hlavnej cesty a pôsobil pokojnejšie. Miestny bufet nás lákal, no už sa začalo stmievať a pred nami bol ešte posledný tajch.
Číslo 25 má Klinger
K záverečnému tajchu sme chceli ísť cez Hornú Roveň, no v zjazde od Evičky sme minuli odbočku a tak sme pokračovali po hlavnej smer Štiavnica. Na Klinger sme dorazili okolo 20:00 a okamžite sme sa hodili do vody. Je tu bufet a také drevené mólo s rebríkmi. Veľmi pekná a praktická vec. Na kúpanie jedna z najlepších volieb.
Výzva splnená
Nezdržali sme sa ani tu dlho. Čakala nás ešte cesta na ubytovanie v Banskej Štiavnici. Mačacie hlavy sme zvládli. Dorazili sme! Finito! Videli sme všetkých 25 banskoštiavnických tajchov, napedálovali sme 90 km a prekonali 2400 výškových metrov. Osobne sa priznám, že tie štatistiky mi dych nevyrážajú. Na asfalte som absolvoval oveľa pôsobivejšie výjazdy, no zistil som, že technický terén absolutne mení pravidlá hry. Štiavnické kopce a kamenisté terény ma dokonale potýrali a budem na tento výjazd ešte dlho spomínať. Samozrejme so spomienkovým optimizmom.
Neberte túto trasu ako dokonalú
Ponaučil som sa, že všetko čo píšu na mapy.cz a komoote, nemusí byť pravda. Veľa častí trasy by som preplánoval a zmenil, no pravdou je, že príjemný okruh pre rodinky s deťmi z tohto nikdy nevymyslím. Vždy to bude celodenná otročina po štiavnickom starovulkáne 🙂
P.S. Parťákovi Adamovi ďakujem za spoločnosť, hecovanie, ochranu pred medveďmi a kopec srandy na trase 😎
