Po stopách Stoneman Glaciaria za najväčším ľadovcom

Stoneman Glaciaria - alpské dobrodružstvo

Už minulý rok sme zaradili na náš cyklistický wishlist jazdenie v Alpách. Motiváciou bolo absolvovať horský okruh Stoneman Glaciaria. Tento rok trasu otvorili kvôli prívalovým dažďom až od 4.7. a aj trať mala kvôli tomu niekoľko zmenených úsekov. Nám sa termín vykrátením možností účastníkov zúžil na posledné dva júlové týždne. Počasie sa ukazovalo najlepšie hneď od soboty, tak sme rýchlo objednali ubytovanie a zaregistrovali sme sa aj na Stonemana.

Dobrodružná cesta

Už 1400 km cesta autom, ktorej záver bol potme cez dve horské sedlá vo výške 2500 m, bola celkom dobrodružný zážitok. Na strmých úzkych serpentínach sa tesne pri ceste v reflektoroch odrážali kravské okále a vyhýbacie manévre s protiidúcimi autami boli miestami zaujímavé. Recepciu zatvárali o 21,00 , ale už pod prvým sedlom nám bolo jasné, že to nedáme. Našťastie pani recepčná nás bola ochotná počkať skoro do polnoci. Pri riešení ubytovania nám potom porozprávala ako bola pred tromi rokmi bicyklovať v okolí Ružomberka. Cyklistický svet je malý…

Stoneman nás neprijal

Ráno sa budíme do dažďa, ale ten našťastie o deviatej ustal a tak balíme. Milá pani na recepcii nám oznamuje, že o 11,oo príde ďalší dážď, tak rýchlo nasadáme na bicykle, nech dovtedy niečo prejdeme. Pre Stoneman sme si zvolili elektronickú registračnú kartu, aby sme sa nemuseli zdržiavať hľadaním registračného miesta. To sa ukázalo ako chyba, na štarte sa nám nepodarilo prihlásiť. No nič, nie sme tu kvôli plakete, ale vychutnať si 5-hviezdičkový MTB zážitok. Vyrážame teda rovno popod lanovku hore k reštaurácii Hasestall pri jazere Fleschen. Celkom dobrá rozcvička, na 5 km prevýšenie 400m. Výhľady sú trochu hmlisté, ale aspoň neprší. Na cestu dole sme si vybrali jeden z trailov, ktorý vyzerá najzjazdnejšie, ale ja po prvej križovatke zisťujem, že pokračujem úplne iným. Nakoniec som to nejak zvládol, aj keď na jednom úseku som radšej zbehol peši 🙂

Stoneman - štartujeme
Stoneman - prvý vrchol

Traily majú parádne

Pokračujeme smer Fiesch, viac-menej stále z kopca, striedajúc cestu a parádne lesné traily, ktoré si my s Jančim na celopérach Marin Rift Zone vychutnávame, kým Peťo s Vladom na hardtailoch trochu trpia. Do Fieschu sme dorazili o pol jednej, počasie sa drží, tak sadáme do pizzerie na malý obed. Kým nám donesú jedlo, rozfúka sa riadny vetrisko a my tušíme, že dažďu sa asi dnes nevyhneme. Medzitým nás ešte znervóznila naša kamarátka z recepcie, že zatiaľ nikto nebol vyzdvihnúť naše dva batohy, ktoré sme si dali prepraviť do ďalšieho ubytovania. V nedeľu sa nikam nedovolám, tak som aspoň poslal mail a dúfame, že vo Švajčiarsku predsa všetko funguje.

Kopec ako sviňa

Najedení vyrážame na najdlhšie a najvyššie stúpanie našej akcie – serpentíny na Fiescheralp, 12 km s prevýšením ca 1200 m. Po chvíli začína pršať, ale nie je to nič hrozné, tak šliapeme ďalej. Teplota je príjemná, dážď v podstate osviežujúci, aspoň oči tak neštípu od potu. Všetkých som presvedčil, že je to len o trochu viac ako na Kráľovu hoľu, kde sme už viackrát boli, takže to bude pohoda.

Naozaj 18%

Prvé dva kilometre je cesta asfaltová, ale stúpanie je miestami až 14% takže moje lasagne sa podchvíľou snažia zistiť, či ešte prší. Tieto dva kilometre sú rozhodne najťažšie. Asfalt skončil a ďalej je cesta štrková, s vyasfaltovanými niektorými zákrutami. Vlado nám občas hlási stúpanie a sami sa čudujeme, že nám 10% stúpanie pripadá po 16%-nom úseku ako rovinka. Druhé dva kilometre musím rozhodne označiť za najťažšie… Keď na ďalšom úseku Vlado hlási 18%, lasagne sú dávno strávené a dopĺňam energiu z gélu. Tento úsek je jednoznačne najťažší… A za ním prichádza ešte niekoľko najťažších úsekov…

Vrchol dňa

Konečne sme hore na Fiescheralpe. Ani neviem, kedy prestalo pršať, ale hore sme prišli už len spotení, ruksaky boli suché. Ďalšie stúpanie k chate Märjela už nie je veľké, ale nechávame si to na zajtra, aby sme mali dosť času na kochanie sa pri ľadovci. A tak sa spúšťame asi 5 km do obce Bettmeralp, kde máme zajednané ubytovanie. Čaká nás príjemná pani domáca a aj naše batohy s dôležitým obsahom. Peťo hneď nakrájal klobásky a slaninku z Taurisu, ako malý štartér pred večerou. Zapíjame horkým mokom a osprchovaní vyrážame pozrieť život v alpskej dedinke. Len Janči ostal v posteli, prepadli ho silné migrenózne bolesti hlavy. Veríme, že do rána bude fit.

Pustá dedinka

Na naše prekvapenie je dedinka skoro prázdna a väčšina reštaurácií zavretá. Očividne toto nie je hlavná alpská sezóna. Pri kostole je výhliadka na Matterhorn, dnes je však zahalený v oblaku, rovnako ako okolité štíty. V jednej z mála otvorených reštaurácií sme si dali výbornú večeru aj pivko a zhodnotili sme dnešný parádny deň. Pochvaľovali sme si aj dáždik, ktorý nás kropil na tom správnom úseku. Ísť ten kopec v pečúcom slnku by bol asi horší zážitok. Zajtra nás však čaká zlatý klinec zájazdu a aj naviac kilometrov, tak nemá zmysel vysedávať v hospode. Ideme radšej skontrolovať Jančiho a samozrejme klobásku 🙂

Cez horský tunel k jazeru

Ráno sa budíme v oblaku, z ktorého drobne mrholí, ale po ôsmej sa to začína pomaly dvíhať a už vidno aj drevenice na druhej strane ulice. Jančiho bolesti našťastie ustúpili a po deviatej je jasné, že ani pršať nebude a tak vyrážame späť na Fiescheralp. Cesta na Märjelu nie je už taká strmá ako včerajšie stúpanie a sú z nej krásne výhľady. Záverečný úsek vedie cez skalný tunel, z ktorého vychádzame priamo k jazeru Vordersee (Märjelen-Stausee). Je to vlastne vodná nádrž v nadmorskej výške 2 360 metrov nad morom.

Zlatý klinec Stoneman Glaciaria – najväčší európsky ľadovec

 

Na chate si dávame kávičku a vydávame sa za ľadovcom po značkách Stonemana. Po asi hodinovom jazdení hore-dole zisťujeme, že k ľadovcu toto značenie nevedia a tak ideme po turistickej značke. Na bicykli trochu náročné, ale za pár minút ho vidíme. Sám veľký Aletschgletscher! Je to úchvatný pohľad a všetci čumíme na tú obrovskú ľadovú Mississippi. So 120 km², dĺžkou viac ako 22 km je to najväčší údolný ľadovec nielen v Alpách, ale aj v celej kontinentálnej Európe, píše Wikipédia. Zbieha spomedzi alpských velikánov Jungfrau a Mönch vo výške približne 3 450 m a vinie sa smerom na juh až k údoliu horného toku Rhôny. Neskutočná nádhera. Aj tento ľadovec sa však stále zmenšuje vplyvom otepľovania.

 

Dlhý zjazd po lesných trailoch

Nevedeli sme sa s ľadovcom rozlúčiť, ale čas pokročil a nás čakalo ešte 45 km jazdy. Vraciame sa teda znovu cez tunel k Bettmeralpu. Tu je možnosť ísť dole Stoneman trasou po celkom výživných trailoch, alebo po asfalte a tak sme sa rozdelili na hardtailistov a fullistov. Už po prvom úseku sme to zhodnotili ako dobré rozhodnutie, lebo na hardtailoch by sa tu chalani riadne vytrápili. Janči si traily užil naplno, ja v rámci mojich schopností, ale stálo to zato. Trailový bicykel, ktorého vyššiu hmotnosť som vo včerajšom stúpaní riadne cítil, ma tu odmenil svojimi výbornými jazdnými vlastnosťami. Na tomto úseku Stoneman značenie chýba, keďže tu kvôli jarným zosuvom pôdy vedie po náhradnej trase a tak sme párkrát trochu poblúdili.

Prekvapenie na záver dňa

Z obce Riederalp pokračujeme už striedajúc asfaltku a lesnú cestu do Martisbergu. Odtiaľto prechádzame cez rieku na druhú stranu údolia do Ernenu, kde máme ubytovanie. Pred Ernenom nás čakal výživný stupáčik, síce len 2 km, ale bolo aj 19%. Vladovi s Peťom som posielal adresu ubytka pred hodinou, tí už určite sedia pri pivku a tak aj ja zadávam do navigácie Berghotel Chäserstatt. Ukázalo mi, že ešte skoro 8 km. No dobre, to zas nie je tak veľa… Len čo sme vyšli za dedinu, zbadal som hore na hrebeni chatu a ešte s úsmevom na tvári som poznamenal : „Dúfam, že to nie je náš hotel…“ Bol. Došlo mi to akonáhle cesta začala prudko stúpať. Úsmev na tvári vystriedal kŕč… Po zdolaní 600 m prevvýšenia finišujem ako posledný z partie a o 20,30 hod. som konečne na chate. Výživný deň.

 

A rána sú tu tiché

Ráno znovu prší, ale podľa predpovede je všade okolo pekne. Nemáme sa kam ponáhľať, dnes je pred nami už len necelých 15 km. Kým sa naraňajkujeme a zbalíme, je po daždi a pomaly vykukuje slniečko. Vychutnáme si ranný zjazd a pokračujeme popri rieke do Niederwaldu. Tu začína celkom strmé stúpanie, v ktorom už cítime v nohách predošlé dva dni. Slnko už celkom pečie, čo naše tempo ešte znižuje, ale máme aspoň čas na krásne výhľady na údolie a okolité alpské vrcholy.

Stoneman bez Stonemana

Na obed sme už opäť v Bellwalde, z ktorého sme v nedeľu vyrážali. Stoneman trasu sme síce celkom nedodržali, ale aj tak sa cítime ako Stonemani, keďže sme absolvovali dokonca viac kilometrov aj výškových metrov. Celkovo sme za dva a pol dňa najazdili 115 km s prevýšením 4299 m. Ale hlavne sme si všetci užili parádnu jazdu.

Ak sa vám článok páčil, kliknite:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *