Bickepacking Pobaltím – z Talinu do Suwalki

Keďže som si pred sezónou zaobstaral nového gravel medveďa – Marin Gestalt X11, už od jari mnou lomcovala túžba vyraziť na dlhšiu bickepacking akciu. Už nejaký čas ma lákalo ísť si pozrieť Pobaltie. A tak, pri rozhodovaní kam v lete s bicyklom vyraziť, aby som sa neplahočil v horúčavách, stačilo na mape pozrieť smerom na sever a bolo rozhodnuté. Do Talinu lieta priama linka Ryanair z Viedne a odtiaľ sa už len treba dostať na bicykli cez Estónsko, Lotyšsko a Litvu do Poľska. Cez Poľsko by som to už na bicykli nestihol, takže tam nasadnem na vlak. A plán bol hotový.

Príprava na cestu

Cieľ bol jasný, mohli začať prípravy. Preštudoval som si články od rôznych bikepacking cyklistov, ktorí absolvovali jazdu Pobaltím a hneď mi bolo jasné, že zaujímavejšie to bude vo vnútrozemí, ako cyklotrasami Eurovelo po pobreží Baltického mora. V Estónsku to bola jednoznačne príroda severskej tundry, ktorú som chcel zažiť. Inšpiroval som sa hlavne trasou The Swamp Thing Trail z článku na webe Bikepacking.com. Chlapci to síce išli na MTB bicykloch, ale veril som, že to môj gravel zvládne. V Lotyšsku a Litve som si pozbieral okrem národných parkov aj kultúrne zaujímavosti (hrady a zámky), ktoré som chcel vidieť, pospájal tieto body a základ trasy bol hotový. Koncový bod trasy bolo poľské mesto Bialystok, odkiaľ sa už vrátim vlakom. Vyšlo mi to na cca 1100 km, ktoré bolo treba rozdeliť na 9 dní. Vzhľadom na takmer úplnú rovinu mi prišla denná dávka 120-140 km OK.

Plánoval som kombinovať spanie v stane a aspoň každý tretí deň si nájsť ubytovanie, preto som si jednotlivé etapy plánoval tak, aby bolo poblíž niečo na Bookingu. Ubytovanie na tretiu noc som si v Ainaži rovno objednal doma, ostatné už som nechal na improvizáciu podľa vývinu situácie.

Môže sa vyraziť

Bicykel mi chlapci v obchode Život s bicyklom pomohli dôkladne zabaliť do krabice a brat ma večer ochotne odviezol na letisko. Lietadlo malo odlet z Viedne o 5,50 hod. ráno, nedalo sa teda inak len stráviť noc na letisku a snažiť sa aspoň trochu zdriemnuť. Vznikli menšie problémy, keď mi z dôkladne zabalenej krabice s bicyklom prikázali vybrať dve plynové kartuše (fakt som si ja blbec myslel, že v podpalubí môžu cestovať…). Našťastie sa mi ich podarilo vyoperovať bez väčšieho poškodenia krabice. Kto viete ako vyzerá rektálne vyšetrenie kravy, tak si túto operáciu viete predstaviť 😉

Estónskou tundrou

V Taline ma privítalo optimistické slnečné počasie, na oblohe len pár obláčikov. Za necelé dve hodinky som mal bicykel poskladaný a pripravený vyraziť som vyšiel z letiskovej haly – do poriadneho lejaku. Kým som vybral bundu už len mrholilo  a vyrazil som zohnať nové bombičky. O pár minút už som mal presne rovnaké ako som nechal vo Viedni. Netušil som, že ich za celú cestu nepoužijem…

Zapínam teda navigáciu na Mapy.cz, na ktorej som si pre Estónsko zadal cyklotrasu optimalizovanú pre MTB bicykle a vyrážam smer Peetri. Luxusný cyklochodník pokračoval ďaleko za Talin, až zhruba po 30 km ma navigácia vedie do lesa, kde sa asfalt začal striedať s pieskovo-štrkovými cestami. Keďže viac-menej stále jemne pršalo, bol bicykel čoskoro celý pokrytý jemným pieskom. Ale aspoň nebolo blato 😊

Prvé vresovisko

Už po 60 km ma čaká prvé vresovisko – Paunküla Raba. Chodník je tu vytvorený z dosiek, po ktorých sa na bicykli nesmie jazdiť, bicykel sa musí tlačiť. Aspoň mám čas sa obzerať po okolí. Po lesnej ceste prichádzam až jazerám plným lekien. Občas prestane aj pršať, tak urobím pár fotiek, zjem tyčinku a pokračujem ďalej. Cieľ na prvý deň bolo táborisko Hirvelaane lokkekoht po 83 km. Prišiel som na miesto okolo štvrtej, celkom mokrý a vodu už som mal skoro vypitú. Prehodnocujem situáciu a rozhodujem sa potiahnuť to ešte do obce Lelle, kde sa mi cez Booking podarilo rezervovať posteľ. Po 30 km štrkopieskovej cesty som na mieste. Ubytovanie je v malom záhradnom domčeku, ale je v ňom kuchynka a dokonca aj sprcha. Hadicou som zmyl z bicykla piesok, uvaril si na večeru (zalial horúcou vodou) výbornú tresku na kari od Real Turmat a zaliezol do spacáku spokojný, že ráno nemusím baliť mokrý stan.

Mukri – jedno z najstarších rašelinísk

Ráno svieti slniečko a tak  o deviatej (v Pobaltí je o hodinu viac ako u nás) vyrážam vyspatý a najedený, na najkrajšiu etapu severskou tundrou. Už po 20 km som v prírodnej rezervácii Mukri. Je to jedno z najstarších rašelinísk v Estónsku, vytvorené z jazera Eidapere asi pred 10 000 rokmi. Aj na tomto rašelinisku sú urobené drevené chodníky, ich dĺžka je niekoľko kilometrov. Uprostred jazierok je drevená vyhliadková veža odkiaľ je výborný výhľad na jazerá a vresoviská. Nechávam bicykel pod vežou a idem sa prejsť po drevených chodníkoch. Napriek tomu, že medzitým začalo drobne pršať, som nadšený z prekrásnych vresov a lekien. Nakoniec vyleziem na vežu a natočím pár záberov tejto krásnej krajiny.

Keď sadám na bicykel, dážď znovu prestal a čoskoro som suchý. Len čo vyzlečiem bundu, začne pršať znova. Takto sa to opakuje celý deň, ale dážď nie je zvlášť silný, teplota príjemná a tak si rýchlo zvykám. Celá trasa tohto dňa viedla po štrkových a lesných cestách, zmiešanými lesmi s množstvom vresov a lišajníkov. Naozajstná tundra, charakter krajiny, aký som doteraz nezažil. V lesoch boli súčasťou cyklotrás aj veľmi pekné traily, na ktorých som si na naloženom gravel bicykli celkom užil. Našťastie prevýšenie je tu minimálne, tak išlo hlavne o zdolávanie úsekov s koreňmi. Problémový bol len úplne pieskový úsek, kde sa kolesá zahrabali a musel som chvíľu tlačiť.

Farmárske múzeum

Pri obci Kurgja prichádzam k farmárskemu múzeu C. R. Jakobsona, významným farmárom, ktorý hral vedúcu úlohu v časoch estónskeho národného obrodenia v 19. storočí. Na farme stále farmárčia a chovajú tradičným spôsobom kravy, ovce, kone aj včely.
Pokračujem ďalej lesnými cestami až k národnému parku Soomaa. Tento park je údajne najlepšie navštíviť pri jarných záplavách, kedy sa tu všetci pohybujú na člnoch. Áno, naozaj – domáci miesto aby regulovali rieky, vysušili pôdu a zničili tak krásny charakter krajiny, sa jednoducho prispôsobili a keď sú cesty pod vodou, jazdia na člnoch. Dajú sa tu pozorovať bobry, losy a množstvo vtákov. Ja som mal šťastie, okrem srniek a množstva bocianov, na psíka medvedíkovitého, kŕdle žeriavov popolavých a ďalších vodných aj dravých vtákov. Losy som videl tiež, ale len v ohrade na farme 😊

Na piesok si treba zvyknúť

Podvečer som zastal na pekne upravenom táborisku v lese, ale množstvo komárov a skutočnosť, že aj počas tohto dňa som niekoľkokrát zmokol ma presvedčili pozrieť sa na Booking. Najbližšia obec bola ešte 30 km, ale dni sú tu dlhé, nohy vládali a tak som bol o deviatej v Kilingi-Nõmme u chlapíka s požičovňou člnov. Už si tu dvaja estónski bikeri práve čistili bicykle od piesku, tak som sa hneď pridal. Piesok sa dostal všade, najdôležitejšie bolo poriadne vyčistiť reťaz a prehadzovačku. Reťaz som čistil niekoľkokrát aj počas dňa, lebo po niektorých úsekoch už prevody vydávali také zvuky, že som myslel, že bicykel o chvíľu umrie.

Po náročnom dni som si ráno doprial dlhší oddych, namazal som reťaz a vyrazil som až o desiatej na krátku, oddychovú etapu – do Ainaži to bolo len 60 km, väčšinou po asfalte. Po dvoch hodinách som uvidel Baltické more a v prvej reštaurácii som si dal výbornú rybku a pivko. Do Ainaži, ktoré je tesne za lotyšskou hranicou, som išiel po trase Eurovelo a na rozdiel od predošlých (aj ďalších) dní som stretával často cyklistov s naloženými bicyklami. Trasa Eurovelo 10 je očividne obľúbená.

Lotyšsko

Po predošlom dni, kedy prvýkrát vôbec nepršalo, ma ráno zobudil hustý dážď. Predpoveď ukazovala, že bude pršať a fúkať celý deň, tak som si okrem bundy a návlekov obliekol aj svoje nové Vaude  nohavice do dažďa. Aspoň ich otestujem. Videl som cyklistov schovaných pod strechou a čakajúcich na vyčasenie, ale pred desiatou som si povedal, že po asfalte to nebude problém a vyrazil som. Samozrejme po 5 km trasa odbočila na tradičný štrkopiesok, dážď postupne silnel a ja som začínal ľutovať, že som neostal v Ainaži. Po 20 km premokla nepremokavá bunda aj návleky, len nohavice to vydržali naozaj celý deň.

Cestou stretávam v protismere ešte dvoch podobných premočených pacientov a s oboma sa vyrehotaní zdravíme štýlom „sme my ale magori“. Po 50 km uvažujem, že ostanem v Lindaži, ale nakoniec sa dážď trochu zmiernil, mokrejší už byť nemôžem, tak som sa rozhodol pokračovať aspoň do Cesis. Hoci som pre Lotyšsko a Litvu na Mapy.cz zadal, že chcem cyklotrasy pre cestný bicykel, viac ako polovica trasy bol štrkopiesok, na ktorom som mal problém aj s mojimi 45mm plášťami. Niektoré boli v pohode a dalo sa na nich bez problémov jazdiť rýchlo ako na asfalte, ale niekde vytvorili autá takú „harmoniku“, že mi prilba klepala o brýle a po 10 km som nevedel či mám v krku mandle alebo guľky…

Tesne pred Cesis dážď ustal a vyšlo slnko, ktoré sa tvárilo ako by svietilo celý deň. Pozrel som si zámoček, historické centrum a sadol si na terasu reštaurácie, kde som si dal chutnú kuraciu polievku s pirohom, kávu a rozmýšľal či ostať alebo pokračovať. Boli len štyri hodiny a tak som sa rozhodol šliapať ďalej cez národný park Gauja až do mestečka Sigulda. Po chvíli sa znovu zatiahlo a bolo počuť hrmenie, tak som sa príliš nezastavoval a prírodu som vnímal len zo sedla. Spanie v stane už som nechal len pre núdzové prípady. Bolo mi jasné, že moje telo lepšie zregeneruje v suchej posteli. S tým Bookingom človek úplne spohodlnie…

Napriek tomu, že som sa dobre vyspal, sa nohám ráno veľmi šliapať nechcelo, tak som im ani nepovedal, že sme ešte len v polovici. Prebrali sa až po 60 km v Kegums, kde som si dal na benzínke výbornú soľanku. Od hydroelektrárne na rieke Daugava trasa pokračovala asi 50 km lotyšskými lesmi a veľmi riedko osídleným vidiekom so samotami vzdialenými medzi sebou niekoľko kilometrov.

Litva

O pol piatej prekračujem hranice do Litvy v meste Germaniškis a odtiaľ už je to po asfalte necelých 30 km do historického mesta Biržai. Keďže už je dosť hodín a mám toho celkom dosť, návštevu zámku nechávam napriek peknému počasiu na ráno. Dal som si výbornú večeru a do postele som padol ako Bastila.

Historické mesto Biržai

Ráno začínam exkurziou po historických pamiatkach starého mesta Biržai. Ako som sa dočítal, zámok Biržai začali stavať už v roku 1589 a v súčasnosti je v ňom múzeum. Okrem toho je tu nádherný protestantský a aj baptistický kostol. Nie že by som sa v tom nejak vyznal, ale stavby sú to impozantné. Aj počas ďalšej cesty prechádzam okolo kostolov a synagóg, ktoré majú nádherne zrekonštruované a udržiavané aj v malých dedinách.

Krajina jazier a preteky so psami

Keďže na tejto rovine rieky takmer netečú, aj Litva je plná jazier. Často sú zarastené, že ich z cesty ani nevidno a prezrádza ich len krik žeriavov, ktoré vždy počuť už z diaľky. Na odľahlých samotách ma párkrát donútili k rýchlym špurtom neuviazané psy, ale našťastie sa všetky uspokojili s tým, že mi ukázali svoju rýchlosť a potom sa spokojne vrátili domov. Možno aj vďaka týmto šprintom ma počas dňa začalo bolieť koleno a tak predčasne končím už po 100 km v Anykščiai, kde si kupujem v lekárni voltarenové náplaste a nájdem si ubytovanie v krásne gýčovito vyzdobenom hospodárstve za mestom. Domáci pán sa potešil, že si rozumieme aj lámanou ruštinou, keďže angličtina mu veľmi nešla. Dal mi ochutnať višňového vína a porozprával mi, že hospodárstvo zdedil po svokrovi a tak sa dal na agroturistiku. Potom sa rozlúčil, že ide ešte k susede na slivky. K susede to mal vyše dva kilometre…

Samoty s drevenicami

Koleno sa do rána veľmi nepolepšilo, ale treba ísť ďalej. Dávam si častejšie prestávky a skracujem aj ďlašiu etapu z plánovaných 140 na necelých 120 km. Cesta vedie opäť malebnou, málo osídlenou krajinou, samoty so starými drevenicami sú úchvatné, ako zo starých filmov. Večer končím pri meste Trakai na parádnej farme s veľmi príjemnou pani domácou. Chovajú dobytok, pre vnučku a ostatné deti majú pár poníkov a pár krásnych chrtov. Cez cestu je pláž pri nádhernom jazere, jednoducho rozprávka. A keď mi ešte bicykel dali na noc do stajne, tak som sa cítil úplne ako kovboj.
Na raňajky pani domáca vlastnoručne upiekla miestnu špecialitu – kibinai, tradičné pečivo plnené buď zeleninou, alebo mäsom, prípadne syrom. Je to národné jedlo Kariamov, ktorí stále žijú práve v mestečku Trakai. Ešte koncom 14. storočia ich sem pozval veľkoknieža Vytautas, ako strážcov svojho sídla – vodného hradu. Pochádzajú z Krymu, sú turkického pôvodu a vyznávajú judaizmus, skutočne mimoriadne zaujímavá komunita.

Trakai – hrad na vode

Najedený dopopuku som sa ráno zviezol do Trakai, kde som sa tešil na klenot cesty cez Litvu – červený hrad na jazere. Je naozaj nádherný a preto tu bolo už ráno množstvo turistov z celého sveta. Strávil som tu skoro hodinu motaním sa okolo hradu, ale potom už trebalo nasadnúť na bicykel a šliapať ďalej.
Z Trakai viedla cesta už takmer len po asfalte a tak som to do neskorého večera napriek otravnému kolenu potiahol 130 km až do Lazdijai. V hotelíku na námestí som ešte aj po deviatej dostal dobrú pizzu a pivko.  Keďže koleno mi už začínalo opúchať, rozhodol som sa svoju trasu skrátiť o 100 km a neísť v Poľsku do Bialystoku, ale len do Suwalki. A tak mi na posledný deň ostalo už len niečo cez 50 km.

Ráno síce leje, ale kým sa vychystám, tak je po daždi a vyrážam už v slnečnom dni. Po 15 km, počas ktorých som predsa len ešte raz zmokol, som na hranici a vstupujem do Poľska. Krajina sa veľmi nemení, aj tu je rovina a množstvo jazier. A rovnako, ako v pobaltských krajinách, aj tu sú krásne nové cyklochodníky. Po jednom takom som sa viezol posledných 30 km vedľa hlavnej cesty až do Suwalki na železničnú stanicu. Hotovo, cyklojazda končí po deviatich dňoch a 1007 km. Stálo to rozhodne za to, vidieť tieto tri zaujímavé krajiny.

Bickepacking Pobaltím – množstvo zážitkov

Na ceste Estónskom, Lotyšskom aj v Litve, ma najviac zaujalo, ako ľudia rešpektujú prírodu. Neprispôsobujú prírodu svojmu pohodliu, ale snažia sa prispôsobiť podmienkam aké príroda vytvára aj za cenu trochy nepohodlia. Aj tu sa ťaží drevo, ale národnými parkami sa nepreháňajú kamióny a ťažké mechanizmy. Nevidel som nikde divoké skládky, aké u nás nájdete snáď pri každej obci, žiadne pneumatiky v lesoch. Napríklad táborenie je v Pobaltí dovolené všade, kde to nie je vyslovene zakázané. Ochrana prírody nie je tvorená zákazmi pre turistov, cyklistov a horolezcov ako u nás. V národných parkoch je samozrejme voľné táborenie obmedzené, ale je tu vytvorené množstvo upravených táborísk s prístreškom, či krytým ohniskom, kde môžete kempovať.

Problém, hlavne v Estónsku som mal s pitnou vodou. Ak by som táboril vonku, musel by tom nosiť so sebou nejaké 2 litre vody navyše. Na lesnú studničku tu nenatrafíte. Komáre boli otravné v lesoch, keď som zastal. Vtedy som ich mal hneď kopu na nohách. Ale počas jazdy mi dali pokoj. Aj preto som sa nakoniec táboreniu vyhol. Ale samozrejme hlavne kvôli pohodliu, keď už bola možnosť 😊.

Množstvo cyklochodníkov, žiadne luxusné domy

Krásne nové cyklochodníky sú aj okolo malých miest aj keď cyklistov som tu stretával podstatne menej ako jazdí napríklad na Slovensku.
Zaujalo ma tiež, že počas celej cesty som nevidel ani jednu veľkú „milionársku“ vilu, akých je u nás v každej obci plno. Väčšina domov je na fínsky štýl, drevo, kameň, občas tehlové. Jediný „luxus“ je jazierko. Mal som dojem, že spoločenské postavenie sa vyjadruje veľkosťou jazierka pri dome. Niekde mali len malé, aké sú bežné aj u nás, ale pri novších domoch, pri ktorých parkovali luxusnejšie autá, boli často veľkosti hokejového ihriska. Predpokladám, že im stačí vykopať jamu a voda natečie zospodu sama.

Veľkým mestám som sa pri svojej ceste Pobaltím vyhol, aj keď vidieť Talin alebo Rigu sa vraj ozaj oplatí. Ale tam sa človek dostane aj lietadlom alebo autobusom, tak možno inokedy. Mňa zaujímala hlavne príroda a to som si naozaj prišiel na svoje. Ale to som spomínal už vyššie. Rozhodne bickepacking Pobaltím odporúčam.