Asi najväčšou slovenskou cyklo-turistickou akciou tohto roka bolo absolvovanie výstupov na najvyššie vrcholy všetkých slovenských pohorí. Absolvoval ju cestovateľ a dobrodruh Peter Jankovič, ktorý počas 39 dní prešiel 3.250 km a nastúpal takmer 80 tisíc výškových metrov.
Petra sme vyspovedali a prezradil nám množstvo zaujímavého nielen z tejto jeho zatiaľ poslednej akcie.
Viem, že si porobil množstvo rôznych prechodov, ako napr. Karpatský oblúk a pod. Kedy si s takýmito akciami začal, čo bola prvá väčšia akcia a ako si sa k tomu dostal?
Začalo sa to v 1998 peším prechodom zo severu na juh po českej hranici, postupne som robil ďalšie, poľskú, rakúsku, ukrajinskú a maďarskú. Z toho rieku Moravu sme splavovali a úsek od Vyšného Nemeckého až po Devín sme išli na bicykloch. Tak sa mi to zapáčilo, že som sa rozhodol obísť Slovensko po najbližších zjazdných cestách k hranici.
Už vtedy som mal v hlave myšlienku propagácie pohraničia, v ktorom bola príroda nedotknutá, cesty nie najlepšie, ale bezpečné, lebo premávka tam bola minimálna a infraštruktúra skoro nulová, takže o dobrodružstvo nebolo núdza. A tých zaujímavostí po ceste, o ktorých som ani nevedel. Turistov pohraničie k svojmu životu potrebuje, inak tam skapal pes, ako sa hovorí. Vtedy sa mi podarilo získať môjho prvého a posledného finančného sponzora na zimnú cestu okolo Slovenska vo februári 2009. Vy ste mi vtedy požičali bicykel Rock Machine, ktorý bol po tej akcii asi na odpis a brašne, ktoré mi ostali a využíval som na ďalších akciách.
Koľko takýchto dlhých akciií si už absolvoval? Pri tejto akcii si celkom absolvoval 3250 km s prevýšením 78.820 m. Je to tvoj najnáročnejší projekt, alebo máš v nohách aj niečo dlhšie, prípadne ťažšie.
Tých akcií bolo množstvo. Najdlhším projektom bola v 2002 Prvá slovenská cykloexpedícia Hodvábna cesta, 11 000 km za 4,5 mesiaca z Bratislavy cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Irán, Turkménsko, Uzbekistan a Kirgizsko do Xi-anu v Číne. To bola prelomová akcia v mojom živote, nie fyzickou náročnosťou a výkonom, ale skôr duchovnom. Keď som videl to množstvo biedy, veď majetok tých ľudí mal menšiu hodnotu, ako to čo sme si viezli na bicykli a tí ľudia boli veselí, pohostinní a priateľskí, niečo sa vo mne zlomilo. Zmenili sa moje priority.
Pretože mojim dávnym snom bolo obísť po hranici prvorepublikové Československo, v 2012 som si k 50-tke daroval dve jazdy, okolo Slovenska a okolo Čiech po najbližších cestách k hranici. Aj to len vďaka skúsenostiam nabraným na nultom ročníku 1000mil.cz v 2010. Predtým v 2004 som s kamarátmi obišiel na bicykloch okolo Zakarpatskej Ukrajiny a týmto som si splnil sen a uzatvoril kruh. Naučil som sa byť trpezlivý a pomaly si plniť pre niekoho nesplniteľné sny a publikovať z týchto ciest svoje skúsenosti. Nasledovali cesty od západu na východ a z juhu na sever Slovenska.
Nakoniec som tieto krajné body a trojmedzia s najvyšším a najnižším bodom Slovenska absolvoval pri ceste Krížom krážom Slovenskom. Rovnako náročný bol Karpatský oblúk na bicykli a aj pešo, ale Najvyššie vrcholy Slovenska boli po športovej stránke najhodnotnejšie. Nič ťažšie ma už nenapadá, čo by sa dalo na Slovensku vymyslieť. A preto to bola výzva. A tiež možnosť po zdolaní tohto projektu publikovať svoje skúsenosti a navrhnúť riešenia niektorých problémov v turizme na Slovensku, ktoré už dlhšie trápia nielen mňa.
Sledoval som cestu za vrcholmi slovenských pohorí a musím sa priznať, že o niektorých som ani netušil, že existujú. Kde si všetkých tých 57 pohorí našiel?
Na wikipedii ich je 57, v zozname Klubu slovenských turistov ich je 51. Keď som ich spojil, tak mi ich vyšlo 59, so Západnými Tatrami a Slovenským rajom, ktoré akosi na wikipedii nefigurujú, ale v zozname KST áno. O tom, že z tých 51 vrcholov KST je naozaj najvyšších len 34, lebo k nim vedie značený chodník a ostatné sú druhé najvyššie, nebudem ani hovoriť. Ja som vystúpil na naozaj najvyššie vrcholy.
Zvolil si krásnu kombináciu – presuny na bicykli a pešie výstupy na vrcholy. Koľko z vrcholov bolo možné dosiahnuť na bicykli a koľko si musel ísť pešo?
Do Hodvábnej cesty som bol hlavne turista, ale potom ma chytilo bicyklovanie. Predsa len človek prejde na bicykli viac ako pešo, nemusí si veci nosiť na chrbte a kontakt s okolím zostáva rovnaký. Čo s inými dopravnými prostriedkami nemožno porovnať. O ekologickej stránke nehovoriac. A tak chodím všade na bicykli, alebo hromadnou dopravou. Auto už nemám. Preto bola táto kombinácia jediná možná. S bicyklom som vystúpil na Veľkú Javorinu, Inovec (Považský), Kykulu, jazdí sa ešte na Sitno a Veľký Javorník. Určite by sa dalo ešte vyjsť na zopár vrcholov, lebo cez nich vedú lesné cesty, ale musela by sa tam vyznačiť aspoň turistická trasa.
Ktorý zo slovenských vrcholov sa ti najviac páčil a prečo?
Asi Kozí kameň v pohorí Kozie chrbty, lebo sú z neho úžasné výhľady na Vysoké a aj Nízke Tatry. Samozrejme za pekného počasia.
Absolvoval si tento projekt sám alebo si mal nejakú podporu?
Išiel by som doň aj sám, ale vedel som, že aspoň prvý týždeň pôjde so mnou kamarát Janko a potom sa niekedy na pár dní pripojí kolega z práce, Miňo. Tomu sa to túlanie so mnou tak zapáčilo, že zostal so mnou celý týždeň a to čo mal naplánované, vedel, že mu neutečie.
Na konci si sa musel ešte vracať na Oravu kvôli zabudnutému vrcholu. Mal si stanovenú presnú trasu, ktorej si sa striktne dodržiaval, alebo si občas musel improvizovať?
Trasu mám vždy pripravenú, ale so zmenami rátam. Určite neplánujem, kde ktorý deň budem spať, keď neviem, ako sa mi bude v teréne dariť. Samozrejme, že viem o možnostiach ubytovania a doplnenia zásob po ceste. Tiež chodím radšej mimo turistickú sezónu, lebo je väčšia šanca, keď prídem nečakane na nejakú chatu, že sa miesto pre mňa nájde. Samozrejme, že mám vybavenie aj na nečakané bivaky. Teraz som mal cez mapy.cz naplánovanú trasu po bezpečných cyklotrasách a cestách nižšej triedy. Veľmi rýchlo som zistil, že s tak naloženým bicyklom by som potreboval na celý projekt dvakrát toľko voľna. A tak sme sa začali presúvať aj po cestách vyššej triedy a i keď to bolo niekedy oveľa dlhšie, určite to bolo rýchlejšie a s menším výdajom energie, ako po lesných cestách pôvodného plánu. Ten zostal vodítkom stále.
Musel si ísť asi čo najviac naľahko. Čo všetko si mal so sebou – na prespatie, oblečenie, špeciálne náradie, poprípade náhradné diely na bicykel?
Snažil som sa byť čo najľahší, ale keď idete na mesiac, musíte byť pripravený na každé počasie a tak som rátal, že budem šliapať aj v daždi. Výstroj mám ultralight z turistiky. Z náhradných dielov na bicykel som mal len duše a všetko potrebné k oprave defektu. Vyplatilo sa mi mať navyše striebornú pásku, podlepil som ňou predný plášť v ATC Račkova dolina prerezaný nejakým dobrákom počas môjho výstupu na Bystrú. A keď mi pri zjazde z Vihorlatu na kamenistej ceste strelil zadný plášť, podlepil som ho ňou a potom aj z vonku omotal aj s ráfikom. Pretože bol víkend, muselo to vydržať ešte dva dni a vyše 100 kilometrov. Na Karpatskom oblúku v Rumunsku musela ňou omotaná roztrhnutá teniska na kosodrevine tiež zvládnuť kopu kilometrov.
Viem, že si mal po prvých 10-tich dňoch problém na bicykli s brzdovými doštičkami a reťazou. Inak neboli počas cesty žiadne problémy?
Prvý krát som sedel na graveli týždeň pred štartom, keď som si poň prišiel k vám do Levíc do predajne Život s bicyklom a absolvoval po rovine cestu do Bratislavy s prespaním u svokrovcov v Pate. Samozrejme, že som sa učil za pochodu a v teréne jazdil opatrne. Predsa len pád v mojom veku viacej bolí. Preto som už po tisícke vydral brzdové doštičky a súčasne som si dal vymeniť aj reťaz. A s tými som prešiel zvyšok trasy.
Ako si sa po ceste stravoval? Navštevoval si reštaurácie alebo si si nosil stravu so sebou?
Na takejto ceste sa šetriť na strave nedá, to pocítiš hneď. Treba jesť pravidelne a preto nejaké zásoby treba mať, hlavne to, čo má človek rád. Lebo nie všade sa to dá kúpiť. Samozrejme, využíval som reštaurácie, ale mal som dehydrované jedlá v rezerve. Plynový varič na uvarenie vody a zaliatie kávy, ovsených vločiek, ryžových kaší a dehydrovaných jedál. Ja nevarím, iba zalievam. Lebo nie vždy je možnosť dostatku vody na umytie riadu z varenia jedla. A zo zalievaného jedla misku ľahko vyčistíte. Ešte nikdy som nevypil toľko ochutených radlerov, ako počas tejto expedície. Pivo zásadne cez deň a počas jazdenia po cestách nepijem, v horúčave piť len vodu nestačí a sladké nápoje nemusím. Ale večer si zaslúžené pivko doprajem rád. Plus tabletka magnézia a multivitamínu na deň musela byť.
Nezaradil si za celých 39 dní ani jeden voľný deň. Mal si počas trasy nejakú vážnejšiu krízu?
Tým, že som sa na tento projekt dlho pripravoval a tešil, ani som len neuvažoval, že by som to nedal. Užíval som si to, neboli to preteky, ale poznávacia a objaviteľská cesta. Vedel som sa s chlapcami zastaviť, posedieť, oddýchnuť si. Pozrieť niečo zaujímavé a pekné po ceste. Veľa som fotil, vyše 4600 fotiek mám. Ale určite som sa neflákal, i keď určite by sa to dalo prejsť za oveľa kratší čas. Po ukrytí bicykla som hneď vyrazil pešo a po návrate hneď sadol na bicykel a pokračoval v putovaní. Radšej som využil k oddychu najbližšie vhodné miesto s občerstvením. Krízu som vyslovene nemal, ale zanadával som si, keď som išiel do Ďumbierskeho sedla dolinou Zelenská Mlynná, lopúchmi a trávou po krk zarasteným chodníkom plným vody.
Mal si v pláne vymeniť riadítka za rovné. Nakoniec si ostal pri baranoch. Mne osobne vyhovuje variabilita úchopov pri baranoch pri dlhých jazdách viac. Viem, že ty si doteraz používal rovné riadítka. Čo ťa presvedčilo absolvovať túto akciu s baranmi?
Odpoveď je jednoduchá, nemožnosť tejto výmeny v tak krátkom čase. Možno by to išlo, ale bolo by to zložité, lebo všetko bolo v baranoch.
Ako to bolo s cestnou premávkou? Nakoľko si prešiel celé Slovensko musel si sa stretnúť s každým tipom vodičov. Nerobili problémy?
Jazdím v Bratislave medzi autami ako cyklokuriér 8 hodín denne, takže už som si zvykol, že vodiči nedodržujú odstup. Zaujímavé bolo, že cudzinci nemajú problém ho dodržať, prípadne pribrzdiť. Mal som len jeden stret s kamiónom špedičnej firmy, ktorý si vynucoval trúbením, aby som mu uhol z cesty a potom išiel tak blízo mňa, že som mu búchal na korbu. Počul to a tak ma ešte viac zablokoval, že som musel zastaviť na kraji vozovky. Miňo hneď volal naňho policajtov. Tiež borci v silných čiernych autách majú odstup v paži.
Jedná sa o celkom veľkú vzdialenosť a to nehovoríme o nastúpaných metroch. Mal si pred týmto projektom špeciálnu prípravu alebo postačovala kondička z tvojej roboty cyklokuriéra?
Nikdy pred takýmito cestami špeciálne netrénujem, aby som nestratil chuť počas cesty. Keď ma čaká veľa chodenia, tak v príprave cez víkendy zaradím turistiku, predsa len sú pri nej namáhané iné svaly, tak aby telo neutrpelo šok a ja som nemal svalovicu. Ale žiadne preháňanie. Vždy začínam opatrne. Okolo Slovenska vždy začínam z Bratislavy smerom na východ, po rovine sa rozbicyklujem a kopce neskôr už neriešim.
Jedná sa o zaujímavý projekt, niečo ako cesta SNP, neplánuješ spraviť výstup v podobe zakreslených trás, GPX súborov a manuálu pre ďalších odvážlivcov, ktorý by podobné bláznovstvo chceli vyskúšať tiež?
V budúcom roku vyjde v Krásach Slovenska asi na pokračovanie popis mojej trasy NVSP. Na moju stránku www.cyklo-sos.sk doplním túto trasu v GPS súboroch, ale na základe mojich skúseností tam dám aj novú trasu, ako by som to išiel druhý krát. Knihu, alebo sprievodcu zatiaľ neplánujem, pokiaľ nebudú turisticky vyznačené a zlegalizované všetky vrcholy. Dúfam, že tento projekt zaujme KST a k náprave dôjde čo najskôr. Slovensko si to zaslúži, veď sme asi jediná krajina v Európe, kde sa nesmie ísť na najvyšší vrchol Gerlach bez sprievodcu. A ak by k tomu urobili aj aplikáciu, ako je Všetci na bajk od Dajamy, potom by sa mohlo pretekať o najzdatnejšieho cykloturistu.
Aké sú tvoje najbližšie plány? Máš premyslené nové projekty alebo výlety?
Tak, ako som po prejdení Karpatského oblúka na bicykli dostal chuť zdolať ho pešo, plánujem budúci rok aj NVSP prejsť pešo a vytýčiť asi určite najdlhšiu pešiu trasu na Slovensku. Len dúfam, že tých kilometrov bude aspoň o tisícku menej. Chce to len trochu pohrať sa s mapami, aby som čo najviac chodil po horách a čo najmenej po asfalte.
Projekt si absolvoval s požičaným gravel bicyklom. Prezraď nám aký bicykel vlastníš? Používaš ho aj na prácu cyklokuriéra alebo nato máš upravený bike aby si tam mohol dať balíčky?
Po dobrej skúsenosti na zimnej jazde okolo Slovenska som si ihneď kúpil horský bicykel Rock Machine, na ktorom som absolvoval kopu expedícií po Slovensku aj v zahraničí. Ale netrúfal som si po tom čo má najazdené ísť s ním na tento projekt, preto som vás opäť oslovil. V práci ale používam trekingový bicykel s 28“ kolesami, predsa len sú rýchlejšie, ako 26“. I keď ako kuriér jazdím po Bratislave, nie je to len po rovine. Preto má výbavu ako horský bicykel. Každý mesiac s ním najazdím minimálne 1000 km. A používam ho aj na víkendové výlety pri Dunaji, alebo v Malých Karpatoch. Už má aj druhý rám a ráfiky a všetko, čo sa točí a opotrebúva, mením skoro každý rok. Skúšal som aj predný nosič na balíky, ale vadil mi, tak išiel dole. Zásielky prevážam hlavne v batohu, alebo aj v taške na riadítkach, niekedy na zadnom nosiči.
Ak to nie je tajomstvo koľko peniažkov si zhruba treba nachystať aby sa človek mohol pustiť do takejto výzvy?
Pri plánovaní rátam zhruba 20 – 30 euro na deň. Výstroj už mám dlhodobo overený a ušetriť sa dá na ubytovaní, ale na strave a pitnom režime nie. A strava na horských chatách tiež nie je najlacnejšia, ale keď idete pešo, ste radi, že nemusíte zbiehať z hrebeňa za jedlom a tak si radi priplatíte. A vždy si, či som pešo alebo na bicykli, na chatách niečo objednám, lebo raz by sa mohlo stať, že keď ju budem potrebovať, bude zavretá, lebo ekonomika nepustila. No a tiež si do nákladov pri takejto dlhej expedícii zarátajte stratu príjmu v práci a zaplatené odvody, ak ste živnostník.
Čo hovoria na to tvoji blízky? Nebáli sa ťa pustiť na takto dlhý projekt? Viem sú predsa GPS zariadenia kde ťa určite sledovali ale predsa nie všade je signál.
Už si na to zvykli, vedia, že mi to nevyhovoria. Vďaka facebooku, kde denne prispievam, keď sa dá, vedia o mne všetko.
Čo by si spravil inak keby sa do tohto projektu púšťaš ešte raz?
Myslím si, že nič by som neurobil ináč. Mám svoje rokmi odskúšané zvyky a rituály, ktoré fungujú. Výbavu mám osvedčenú a chuť objavovať a zdolávať niečo nové mi stále nechýba. Pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, budem sa hýbať a realizovať ďalšie projekty. Verím tomu, že zdravie z pohybu nie je fráza, a pokiaľ sa hýbem, som.
Ďakujeme za rozhovor a držíme palce do nových, krásnych projektov.
Viac informácií o ceste na najvyššie vrcholy slovesných pohorí aj o ďalších projektoch, ktoré Peter absolvoval sa dočítate na jeho stránke www.cyklo-sos.sk.
