Trasu okolo Polonín a cez Východné Karpaty som mal naplánovanú už minulý rok, ale nejak sa to z rôznych dôvodov nepodarilo. O to viac som sa tešil teraz.
Trasa
Trasa vedie popri vodnej nádrži Starina, cez Ruské sedlo, okolo Polonín po poľskej strane do Laboreckého priesmyku a potom Východnými Karpatami do Bardejova a odtiaľ popod Čergov do Prešova a Košíc. Vyhýbal som sa hlavným cestám a hlavne druhý deň vo Východných Karpatoch bolo aj dosť tlačenia a dobrodružnejších úsekov.
Okolo Polonín
Štartujem z Humenného, kam som sa odviezol z Košíc pohodlne vlakom a aj napriek meškaniu už pred deviatou sedím na bicykli. Aj keď je takmer polovica septembra, už teraz ráno je riadne horúco. Vyrážam smer Snina bočnými cestami do Kamenice nad Cirochou, kde ma navigácia posiela do lesa. Tu začínam stúpať popod Vihorlat po príjemnej lesnej asfaltke, ktorá neskôr prechádza do šotolinovej cesty. Zo Sniny pokračujem po ceste smerom k vodnej nádrži Starina, kde si robím zachádzku aby som si pozrel bobrie hrádze. Nič som však nenašiel a až doma som zistil, že som si to zle poznačil a hrádze sú o pár kilometrov ďalej. Nevadí, aspoň mám dôvod prísť znovu.
Vrátil som sa teda k Beskydskému panteónu a pokračoval po druhej strane Stariny. Cesta do bývalej obce Ruské je rozbitá, ale do Ruského sedla už ide pekná nová asfaltová cyklocesta, na krátkom úseku v hornej časti aj s pravým prírodným „pavé“ úsekom. Tento kamenný úsek má pripomínať historickú cestu s názvom Porta Rusica, ktorá bola spojnicou Uhorska a Haliča.
Pri šliapaní ma kúsok za pomníkom upútala uprostred cesty ležiaca slušná hromádka so zvyškami brusníc. Bobor to očividne nebol. Podľa stôp macko bicykel očividne nemal, tak som nebojácne pokračoval ďalej do sedla, spoliehajúc sa na svoju rýchlosť.
Cez Ruské sedlo na poľskú stranu Polonín
Pod sedlom sa dá nabrať pri útulni voda z prameňa. Kúsok ďalej je aj prameň Cirochy, ten bol ale suchý, rovnako ako keď som tu bol posledne. Keďže Cirocha stále tečie, neviem, či trafili presne, že práve tu pramení… Doplnil som vodu a pokračoval cez sedlo na poľskú stranu, vychutnávajúc dlhý lesný zjazd. V Liszne som sa v štýlovom penzióne s bufetom posilnil polievkou a pirohami, a pokračoval dolinou rieky Oslawa smerom k Laboreckému priesmyku. Cesta vedie mierne z kopca a ani do priesmyku nie je stúpanie príliš veľké, ideálne na jazdu s plným bruchom. Cez priesmyk som sa opäť vrátil na slovenskú stranu a pomaly sa začal obzerať po vhodnom mieste na prespanie. Kúsok nad Palotou som našiel peknú lúčku, kde to vyzeralo útulne. Len čo som rozložil stan, objavil sa zelený mužíček a požiadal ma, aby som išiel inde, lebo tu idú poľovníci pozorovať jeleniu ruju. A tak som znovu všetko zbalil a nasadol na bicykel. Keď som odchádzal, prvé jelenie nevesty už prichádzali na lúku sledovať súboje paroháčov.
Večerný koncert a slnečné ráno
Spustil som sa až pod Palotu, kde som sa konečne utáboril. Noc bola krásne jasná, obloha plná hviezd aké sú snáď len v Poloninách. O hudobný podmaz sa starali jelene, ktorých tenorsaxofóny dopĺňali z diaľky flauty vlkov. Ráno bolo rovnako krásne ako noc. Chvíľu som čakal na slnko, aby aspoň trochu osušilo rosu na stane. Už o ôsmej malo takú silu, že kým som sa pobalil, bol som celý spotený. Parádny september.
Východné Karpaty a drevené kostolíky
Pokračujem cez Medzilaborce do Habury, kde si fotím krásny drevený kostolík Sv.Mikuláša. Pri kostolíku opúšťam asfaltku a stúpam po poľnej ceste. Už po chvíli bicykel tlačím, lebo stúpanie je celkom strmé. Tu začína dobrodružnejšia časť tejto trasy. Nájsť vstup do lesa mi robí dosť problém, ale vďaka navigácii som nakoniec cestičku v lese našiel. Na lúke, kam ma chodník vyviedol, treba pokračovať vpravo popri lese v smere šípky „Andyho stopa“, označujúcej lyžiarsku trasu. Až v lese sa znovu objavuje chodník. Ďalší orientačný problém vzniká pri rázcestníku na Klimove. Štyrikrát som sa vrátil, kým sa mi podarilo nájsť v lese úzky strmý chodník s modrou značkou smer Driečna, ktorým som sa dostal už na jasnú lesnú cestu. Celkovo bolo tento deň veľa jazdenia po lesoch, aj dosť tlačenia. Ale to už k tomu patrí, ponadávať si na konáre, čo ťa šľahajú po hlave a strkajú prsty do špicov, keď sa predieraš zarasteným chodníkom. To je dôkaz, že si na ceste, kadiaľ veľa ľudí nechodí a to si presne chcel.
Drevené kostolíky
Cestou som míňal ďalšie drevené gréckokatolícke kostolíky v obciach Miroľa (Kostol Ochrany Presvätej Bohorodičky), Bodružal (chrám Sv.Mikuláša) a Nižný Komárnik (tiež zasvätený Presvätej Bohorodičke). Tieto krásne drevené skvosty sú zapísané aj v zozname svetového dedičstva UNESCO. Kto má záujem, môže si urobiť túru po Karpatskej Drevenej ceste, ktorá ponúka viac ako 300 km výnimočného putovania po takmer 50 objektoch drevenej sakrálnej ľudovej architektúry slovensko-poľského pohraničia.
Za Nižným Komárnikom som sa napojil na Karpatskú cyklocestu, ktorá je tu spoločná Cestou hrdinov SNP. V Údolí smrti, pripomínajúcom boje o Dukelský priesmyk, som sa z červenej značky odpojil a pokračoval na Kružlovú a Vápeník znovu po lesných a poľných cestách, kde nestretnete ani človiečika, len srnky a líšky.
Bardejov, špagety a návrat
Po zjazde do Nižného Mirošova už som bol celkom unavený a tak som zastal v krčme na kofolu. Doplnil som si aj vodu do fliaš, aby bolo aj na večeru a raňajky. Tu som sa znovu napojil na Karpatskú cyklocestu, po ktorej som prišiel až do Bardejova. Bolo už šesť hodín a tak som sa v Bardejove nezdržiaval, aj keď mi družný cyklista, s ktorým sme stáli spolu na križovatke, stihol odporučiť dobrú reštauráciu na večeru. Bolo by to určite príjemné, prespať v penzióne, dať si dobrú večeru, pivko a ešte sa večer prejsť krásnym historickým centrom. Ja som sa však dal prednosť noci pod hviezdami a pokračoval som nájsť si pred zotmením miesto na spanie. Na večeru som si dal boloňské špagety z vlastných zásob. Keďže už bolo neskoro, vynechal som aj zachádzku do Hervartova, kde je ďalší drevený kostolík zaradený do dedičstva UNESCO (už som tam bol) a kúsok za Kľušovom som prespal.
Ďalší deň už som jazdil len po asfaltkách popod Čergov. V Osikove som opustil Karpatskú cyklocestu a odbočil som na Giraltov, smer Veľký Šariš. Obišiel som Prešov a cez Radatice a Ruské Pekľany som pokračoval popri Svinke a Hornáde smer Košice.
Počasie bolo parádne, trasa, ktorú som si naplánoval, úplne splnila moje očakávania. Rozhodne odporúčam ísť sa pozrieť do tohto severovýchodného kúta Slovenska.
